Posletní samurai

Tichými uličkami predmestia sa preháňal len vietor. Pouličné osvetlenie nefungovalo už dvanásť rokov, takže ulice osvetľoval len mesiac. Jediné čo sa tu hýbalo, bol starý dedo. Mal oblečený otrhaný kabátec, čapicu, pracovné nohavice a kopačky Adidas. Zrazu zamrel v pohybe - uvidel pred sebou mačku. Pomaly sa k nej začal približovať.

"Milá mačička, poď sem, moja, nó, ty si mi peknučká..."
Mačka zrazu zamňaukala a ušla. Dedo za ňou nahnevane pozrel.
"Sviňa. Človek aby zdochol od hladu v dnešnej dobe. Tamto neokradni, toho nezožer... vlastne naopak. To je jedno."
Zrazu si všimol čo vystrašilo tú mačku. Bola to vysoká postava oblečená v čiernej sutane, opierajúca sa o nádhernú kosu, ktorá mala čepeľ z tej najlepšej ocele.

"Vieš kto som, dedo?" spýtala sa osoba.
"Ja ťa, samozrejme, poznám", priznal dedo. "Ty si smrtka"
Smrtka si spokojne jednou kostnatou rukou pohladila čierny plášť. "Presne tak, dedo, presne tak."
"Ale vieš čo, ty smrtka? Nevieš... No vidíš. Srať na teba."
Smrtka skoro od prekvapenia spadla z nôh. Keď sa ako tak ukľudnila a našla rovnováhu, tak mu začala pred nosom kývať kosou: "Dedo, uvedomuješ si vôbec s kým sa rozprávaš, ty debil? S bytosťou ktorá má najväčšiu kosu vo vesmíre."
Dedo sa len usmial popod fúzy. "To sa ešte uvidí. Ešte uvidíme, kto má lepšiu kosu."
Ani nedopovedal, a spod dotrhaného kabátca jedným myknutím vytrhol obrovskú kosu červenej farby. Jej čepeľ, ostrá ako žiletka, sa v mesačnom svetle zaleskla ako alkoholikove oči pri preberaní podpory.
"Teraz machruj." poznamenal dedo.

Smrtka zamrzla počas pohybu, ktorým ho chcela navždy obrať o život. Stála tam ako socha, zatiaľ čo jej hlava hlúpo vyvaľovala oči asi o tri metre ďalej po ulici. Zafúkal vietor. Zo smrtky zostal len dym, ktorý sa potichu rozplýval. Dedo sa na to ani nepozrel. Bez záujmu skladal kosu. Bola skladacia, inak by sa mu pod ten kabátec proste nevošla. Poskladať ju bolo dosť ťažké, nie ako nie ako poskladať tú skladaciu čiapku čo mal na hlave. Tú vedel zložiť doslova z hlavy. Tak si ju aj niekedy zložil. Ale dnes nie. Dnes bola na také srandy zima. Dal si kosu pod kabátec, a vybral sa ďalej po ceste.

Bolo len počuť ako si potichu hovorí: "A toto mám v jednom kuse..."

---