Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sešpinavé ráno
Autor
obluda
Noc sa pomaly rozbíjala do špinavého rána. Stál som pred oknom, no vnímal som len vyblednutú tvár v jeho odraze. Premýšľal som o zmeškaných hovoroch od Zuzky. Tuším ich bolo šesť. A tiež o správach, ktoré mi písala, kým ja...
Píše, že ju všetko mrzí. Vraj je blbá, že mi neverila. Píše, že ma ľúbi a dúfa, že všetko bude ako predtým, dúfa... Moje krásne dievčatko.
„Vsetko bude dobre, milacik. Zajtra sa u mna zastav.,“ poslal som krátku správu, no jej obsahu som neveril. Ešte raz som si prečítal všetko, čo mi večer napísala. Celkom jasne som si dokázal predstaviť slzy, ktoré tiekli z jej očí pri ťukaní do telefónu a pri čakaní na odpoveď. Tajne som dúfal, že si len namýšľam. Bolo mi divne.
Mobil som položil na poličku vedľa prázdnej krabičky prezervatívov a ľahol som si do postele. Tesne vedľa neznámej slečny, ktorej meno som si nepamätal. Dlho som sa prevaľoval a nemohol som zaspať.
Ráno páchlo výčitkami. Odplazil som sa do kúpeľne a pod umývadlom som našiel sedieť schúlenú neznámu. Jej tvár sa strácala v modrom dyme a čiernych slzách.
„Som piča,“ povedala ticho a rezignovane.
„Mám chalana, ktorého ľúbim. Ľúbim! Chápeš?,“ zdvihla zrak a jej pohľad ma zabolel.
Otupene som civel pred seba. Vravela, že to bola najväčšia hlúposť v jej živote. Vraj ona taká nie je a už to nespraví. Nikdy.
Nedalo sa to počúvať. Sám som mal v hrdle nechutnú hrču, ktorá sa stále zväčšovala a nešla prehltnúť.
„Kávu?“ prerušil som to.
Nepatrne prikývla.
Dal som zovrieť vodu a odišiel som do izby.
Po chvíli prišla. Upravená, namaľovaná a nepresvedčivo tvrdá. V ruke držala kanvicu s vriacou vodou.
„Šálky?,“ povedala a hlas sa jej takmer zlomil.
Ukázal som na poličku za jej chrbtom.
Sedeli sme vedľa seba. Bez slov. Obaja ponorený vo vlastnom svete s neprítomným pohľadom upreným do nikam. Miešali sme raňajšiu kávu, dlho, pomaly, monotónne, akoby v šálke plávali najbližšie dni, na ktoré sa nikto netešil.
„Musím ísť,“ prerušila cinkanie lyžičiek.
Nereagoval som.
Prehodila si cez plecia bundu, vzala kabelku a bez jediného pohľadu kráčala preč.
„Uhm,“ vydralo sa mi z hrdla.
Zastala vo dverách, no neotočila sa.
„Je mi to ľúto.“
Viac sa povedať nedalo.
Ešte chvíľu stála, akoby premýšľala či sa obzrieť alebo nie, no nakoniec pomaly zatvorila dvere a odišla.
Vstal som, hlavu som si bezradne oprel o stenu a keby práve vtedy niekto nezaklopal,
asi by som sa rozreval. Myslel som, že neznáma si niečo zabudla.
Otvoril som a do izby ako strela vletela Zuzka. Tak to bolo o chlp.
„Si to najlepšie, čo ma kedy stretlo. Ľúbim ťa a nikdy ťa nechcem stratiť,“ hodila sa mi okolo krku a silno, veľmi silno ma objala.
Prstami som krehko prechádzal po jej útlych, takmer detských ramenách.
„Tiež...tiež ťa ľúbim,“ povedal som a zo zrkadla na mňa hľadela neznáma tvár. Bolo jej zo mňa zle.