iota

v ohni oddala si sa mi v kriakoch odkiaľ upaľoval vyplašený zajac cez pole a na súmraku slnko zapadalo bez mrakov preskočila klávesnica a napísala mi do ucha trochu z toho milovania v prírode čo sa hodí do balady a čo nie sedím na chodníku a žobrem o tvoje pohľady som zmorený tou špinou vlastnej túžby a opitý vášnivosťou predstavy aby keď skladám modlitby do neba sa mi vždy do cesty priplietla jedna pekelná ponuka a tak som si o chvíľu potom ako vyhopkal ten ušatý blázon uvedomil vlastnú úbohosť žobráka nad umastenou misou od šošovice kam mi hádžeš svoje drobné a koľko mi asi z toho stačí ku šťastiu? neviem zrátať všetky trápenia zostáva mi tešiť sa z letokruhov ktoré sa hromadia okolo mojej koruny aby mi priviali vždy ten nahorknutý zápach všetkých umelovín ktoré ty si nepovšimnute hodila do pračky hneď potom ako sme odložili bicykle a ja som si chcel odložiť kúsok z tohto dňa v ktorom bolo opäť všetko namiešané do smotany zúfalstva z toho že sme ešte na svete zamkýnam teda slovo do seba zaklínam ho nehou egoizmu pre moje ja do budúcna ho ovoniavam vetrom nasiaknutým slnkom z toho poľa v ktorom oddala si sa mi v horiacom kríku hoci si chvíľu predtým nechcela o tom ani počuť šialene mokrá spomienka sa mi zabára do vnútorností že som ťa mal v tom poli okolo ktorého už nikdy neprejdem bez tohto poznania

---