náhrdelník

ten sneh čo vŕzgal pod sánkami s bielizňou si pamätám až príliš jasne a mama ťahala zo všetkých síl kým som sa viezol z chodníka na chodník do práčovne kde potom manglovala prala a sušila všetky tie voňavé biele veci a mama často nevládala ťahať ma na sánkach aj naspäť domov po sídlisku Juh v Košiciach oproti nemocnici kde v lete cez plot predávali zmrzlinu a spoza plota zneli zvony z chrámu do izby v ktorej zomierala a zdravotní bratia ju položili s nosidlami na zem až jej o asfaltový chodník poskočila hlava a ona ma tichým hlasom poprosila: zober ma domov a ja som sa tváril že ju nepočujem potom som už chcel počuť ale odvrátila odo mňa oči vedela že domov ísť nemôže a na spálené telo od rádioaktivity sa jej priliepali zelené tesilové nohavice tie o ktorých hovorila že ich má do tanca aj na počúvanie a ja som ju podopieral ale mama nechápala že sa nedokáže vzoprieť na nohách a ľudia sa na nás pozerali akoby sme boli exotický hmyz nosím si ťa neustále so sebou ako ty svoj náhrdelník so zelenými guličkami

---