.pohrebisko alebo balada o plote

  A tak možno naozaj ísť. Odísť niekam, kde sa brečtan točí len okolo hrdzavých tyčí. Na ostrých hrotoch napichané telíčka posledných pásovcov či mravcožrútov. Opodiaľ dom s polozborenou strechou. Starec vykúka spoza verají jedným zdravým okom, druhé je zakalené. Podivuhodne zacvrliká, keď k nemu pristupujem, a hľadí niekam do zeme. Pomaly ustupuje. Snažím sa ho umlčať, hlavou vráža do steny. Premýšľam, ako z takých vysušených pier môže vytekať pramienok krvi. Beriem mu hlavu do lona a hladím po riedkych vlasoch. Sípavo dýcha. Zaspáva. Šúverí sa mi pod rukami, biela tóga padá, odhaľuje kosti obtiahnuté kožou. Odhalené prsia. Prsia bez vody, bez mlieka. Ach Lilijen. V spánku sa usmieva. Jej telo vkladám do maličkej drevenej debny vyloženej hrubými pilinami. Pokladám ju k stromu. Korene sa hladne obtáčajú okolo debnenia a vťahujú ju pod zem...