Nikto nie je na vine

„Čo zajtra?“ pýtam sa večer dcéry. „Teoreticky by sme mohli, chodníky sú odhrnuté, nesneží, len čo s fusakom? Spolužiakom by to dosť skomplikovalo presun z budovy do budovy, sedieť v ňom v triede nemôže. Má individuálny študijný plán a takmer vôbec ho nevyužíva, aspoň teraz v zime by mohla,“ premýšľam potichu.

„Chcem ísť na anglinu, aj na prednášky,“ odpovedá neprívetivo, akoby vopred očakávala odpor.

„Dobre. Čo s fusakom?“

„Bez fusaku. Prežijem,“ stručná ako zvyčajne.

Dohodnuté.

Ráno sa prebudím, cez podkrovné okno nič nevidno, je pokryté bielou vrstvou, s tým som nerátala. Zbehnem dole, Pavla vylihuje v posteli, ale už žmúri.

„Nasnežilo, čo urobíme?“ radím sa s ňou.

Mračí sa, neodpovedá.

„Máš individuálny, nemusíš!“ pokúšam sa odradiť ju.

„Ale na tú anglinu som chcela!“ odsekne podráždene.

„V pohode. Len ťa upozorňujem, že fusak berieme. Nemôžeš tam sedieť od rána do neskorého poludnia v mokrom, tak to zváž!“

Zamračí sa ešte viac.

„Vieš čo? Tak zoberieme fusak, doveziem ťa do Áčka, fusak zoberiem domov, do Céčka prebehnete, to zas nie je taká diaľka a keď prídem pre teba, prinesiem ho,“ snažím sa vyjsť v ústrety.

Očakávam reakciu, nič.

„Pozri, naozaj netúžim vybehnúť do tohto počasia, ale je to na tebe, rozhodni sa!“ nabádam ju.

„Som ti povedala, že chcem!“ zahundre.

„Fajn, ja som len asistentka, rozhoduješ ty, obliekame sa.“

Vykračujem si isto, veď mám oporu, vozík, naspäť to bude horšie. Asi v polovici cesty mi nekontrolovateľne vyletia obe nohy, v sekunde som na zadku. Zaregistrujem dvojicu oproti, muž sa zľakne: „Vstanete sama?“

Skôr než dopovie, pregúlim sa do záveja, vyskočím na rovné nohy, smejem sa: „Pravdaže!“

Taká hanba, aby mi ktosi pomáhal vstať.

„Je to samý ľad, treba dávať pozor“, upozorňuje muž.

„No práve, pod tým snehom ho nebolo vidno,“ oprašujem sa a pokračujem v ceste.

Keby sa muž nezastavil, Pavla si ani nevšimne, že niečo nie je, ako má byť. Vozíček postál, nič mimoriadne, hocikedy zastavím, keď potrebujem smrkať.

„Čo sa ti stalo?!“ skríkne viac vyčítavo, ako ustarostene.

„Nič, v pohode. Padla som iba na riť, nič mi nie je, neboj!“ odpovedám veselo.

„Tak sme nemali ísť, keď sa šmýka!“ vyštekne.

Tlmím svoje pocity, neodpovedám.

„Nevedela som, že je to také zlé!“ neprestáva útočiť.

„Ani ja zlatko,“ ešte stále trpezlivo.

„Ty si ohromná! Prečo si ma neodhovorila?“ nedá pokoja.

„Nehovorila som dosť jasne, že ak nemusíš, nechoďme?“ bránim sa.

„Ale ja som nevedela, že sa šmýka!“ pokračuje útočným tónom.

„Miláčik, ja som tiež nemohla tušiť, že pred domom číslo tridsaťštyri, bude pod snehom ukrytý ľad!“ začínam byť ironická.

„Mala si ma prehovárať! Raz som mala seminárku a odhovárala si ma a teraz, keď ide o hovno, tak ma neprehovoríš!“ vykrikuje rozčúlene.

„Sklapni! Keby bol na mojom mieste niekto iný, zabije ťa! Som ti nepovedala dosť zrozumiteľne a najmenej stokrát, som tvoja asistentka, tvoje nohy, si dospelá, rozhoduješ sa sama?!“ trpezlivosť došla.

Zvyšok cesty mlčíme. Bez slova ju doveziem pred triedu, vyberiem z vozíka, posadím na lavičku, fusak zmotám,  posadím ju späť, odchádzam.

Cestou domov premýšľam. Nekonečné debaty a výsledok žiadny. Reaguje rovnako sebecky, vždy hľadá a nájde vinníka. Snažím sa ju pochopiť. Je to naozaj egoizmus alebo len bezmocnosť, strach...?

Okolo obeda príde SMS: „sory za ráno, som myslela, že len trochu kydá...“

Usmievam sa. Koľká to sebakritika! Ospravedlnenie od Pavly!