Ešte je tu

Blíži sa pol desiata, zavolám mame, nech sa porozprávame doma, nebudem hučať na všetky záhrady. Vyzváňam dlho, volaný účastník sa nehlási. No nič. Zoberiem si telefón so sebou, prezvoní ma, keď nájde zmeškaný hovor. Napriek tomu skúšam znova aj zo záhradky. Raz, dva, stále to isté. No čo. Zasa niekam „prebehla“, telefón zabudla, alebo nepočuje. Pred desiatou zneistiem. Vždy je pripravená na pol desiatu, žeby si teraz ani neskontrolovala telefón? Mierne znepokojenie, ale stále je to v norme, stáva sa. Nič veľké si nezačínam, pod prístreškom strihám suché peniažteky – „babka Zuzka volá“. Konečne! Po troch zazvoneniach ticho. Okamžite volám späť, mám na jej číslo za tri éčka neobmedzené volania, nech si ona nemíňa, vždy vyšle iba signál, volám ja. Radosť ma opúšťa. Účastník sa nehlási. Účastník sa nehlási. Účastník sa nehlási. Nečakám viac a volám jej susede.

„Teta, nehnevajte sa, že vyrušujem, ale choďte, prosím, pozrieť hneď k mame!“

V skratke jej popíšem situáciu.

Pred očami mám mamu, z posledných síl sa doplazila k telefónu, prezvonila, upadla do bezvedomia, leží na koberci, ruky rozhodené, telefón mimo dosahu. Jednu mrtvičku má za sebou, zachránili ju susedia.

Hlavou mi beží – mamiiii, ešte nie! Prosíííím! Ešte sme ťa chceli previezť tvojou Chocholnou, osláviť Zuzanu v tej novej cukrárni, ešte...Ťažoba na hrudi. Mám sa ísť prezliecť z plaviek? Mám volať záchranku? Pešo prídem za hodinu, na bicykli za pol, autobus mi nejde.

„Babka Zuzka volá.“ Stláčam okamžite, čo tam po eurách.

„Mami, kde si? Prečo si ma prezvonila a nezdvíhala?“

„Prebehla som do Kauflandu. Hovorím si, ktovie kedy Gabika zavolá, minule si až o desiatej, reku, zatiaľ si lieky vyzdvihnem a nejaké drobnosti nakúpim, kým neni tak teplo, ale  v sobotu naposledy. Ľudí, hádam zo všetkých okolitých dedín, plné vozíky...“

„Ale prečo si ma prezváňala a nedvíhala?!“ snažím sa ju prerušiť.

„Zašla som do takého kútika, kde bolo tichšie, že ti teda zavolám, keď som mala neprijatý hovor, ale ty si to nedvíhala. Začal mi tam rozprávať – „čakajte, prosím...“ načo ja mám čakať, ty truľo! Neznášam, keď mi tam začnú vyprávať, postláčala som všetky gombíky a hodila telefón do kabelky.“

„To som mala obsadené, lebo som volala tete Eve, nech beží za tebou. Vieš, ako som sa o teba bála?! Musím jej rýchlo zavolať, že žiješ, dopovieme si to neskôr.“

„Už si doma?“

„Ešte nie, ale už som na Biskupickej.“ Trošku zadýchaná, ale rozprávať vládze: „Čo si robila v záhradke? Je dosť napršané? Dobre sa trhá burina?“

„Neviem, mami. Celý čas stojím v búde a zachraňujem ťa, ešte som neskúsila.“

Smeje sa a ja mám dnes nádhernú sobotu.