slnečný pozemok, ľadové moria (úryvok)

 

 

    Keď Patrícia otvorila vchodové dvere, tieň, čo tie dvere vrhali,  rozdelil Patríciino telo na dve časti. A tie jej oči, jedno patrilo Slnku, druhého na nás pozeralo odkiaľsi zo zálohy. Úsmev mala krivý, ale nenašli by ste v ňom znechutenie ani hnev. Ak by sme boli v nejakom filme, v horore povedzme, príbeh by sa začal pohľadom do modrých očí, každé by pritom patrilo do iného sveta.

    Celý film by sa skladal z rôznych a predsa veľmi podobných situácií.

   Napriek tomu sa nedalo predvídať, čo Patrícia urobí alebo povie. Nie je predvídateľná ako miesta v ktorých sa pravidelne opakujeme. Nebola dobrá ani zlá. Na tieto slová môžete pokojne zabudnúť. Také sme boli. Chvíľu dobré, chvíľu zlé. Ako sa nám zachcelo.

 

     To, čo sa u nej ponášalo na úsmev, pripomínalo moje cesty do školy, keď som sa niekde na križovatke rozhodla, že do školy nepôjdem. Aj Patrícia celkom nečakane zhodila na zem svoju batožinu, otočila sa vo dverách bez prievanu, rozbehla sa k bazénu, rozbehla sa k niečomu, čo jej je aspoň trochu známe.

     Nebolo to ale nič dôverné.

    Bazén bol v mojich očiach veľký, ozaj veľký, ale čo to bolo v porovnaní s morom, o ktorom Patrícia toľko rozprávala.

    „Bola si už niekedy pri mori?” spýtala sa ma asi tisíci krát.

    „Veď som ti už vravela, že som pri mori nikdy nebola.”

    „Ja som už bola v Chorvátsku a na Kréte.”

   „Naši nemajú radi vodu a horúčavu. Oni sa najradšej lyžujú.” Striaslo ma od zimy. Obloha bola v ten deň priezračná a rodičia neustále stenali, išli sa z tej horúčavy roztopiť. Predstavovala som si ich ako snehuliakov, ich telá začnú vláčnieť a na pravé poludnie, keď bude Slnko vysoko, roztopia sa a vyparia do atmosféry. Ale voda sa nikdy naozaj nestratí. Ani rodičia, keď ich práve nevidíte. Priala som si, nemať ich aspoň chvíľu za pätami. Ale tam sa človek nemal kde ukryť.

    „Dievčatá,” povedal otcov známy, ktorý to tu prenajímal, „tak takýto bazén, taký nemajú ani filmové hviezdy, na ten určite nezabudnete,” vravel a pozeral na nás, akoby sme sa celkom náhodou ocitli v nejakom luxusnom hotely na Dubaji.

    „Mišička,” povedal otec a podal mužovi ruku, „tento pán kedysi chodil k nám, ale to si nemôžeš pamätať.”

    „Máte to tu celé iba pre seba,” pokračoval známy-neznámy, „tak si to láskavo pekne užite. Moje číslo máte, keby voľačo.”

    Dom voňal novotou a neďaleko stál dom podobný tomu, v ktorom sme bývali. Nikto, kto v ňom býval, sa však nepodobal nám.

    Myslela som vtedy na to, ako sa asi cítia ľudia unesení mimozemšťanmi.

    Myslela som vtedy na to, ako sa asi cítia ľudia, čo sa prebudia uprostred operácie.

   Cítia sa ako ja? Ešte i dnes som strašne patetická, keď niečo nečakane  vstúpi do môjho súkromia.

   

    Mama sa toho bazéna trochu obávala. Keď nás nemala na očiach, bola nerada, že sa v ňom kúpeme. Ale ja predsa nie som žiadny amatér. Neustále som jej opakovala. Plávaniu sa venujem niekoľko rokov, predsa sa nič zlé nemôže stať. Lenže v mestskej plavárni je vždy nejaký dozor. Namietala.

    „Patrícia!” volala mama, "poď, teraz sa vybalíme, potom sa môžeš kúpať.”

    Modrá hladina sa nervózne zavlnila, keď z nej Pat konečne vytiahla nohy. To je ale otrava. Vraveli smutne jej oči. Počkaj ma tu, voda.  Ale ona, tichá a  modrá, nemala kam zmiznúť.

 

 

    Dom voňal čerstvým náterom a drevom. Nevyžadoval súcit ani pochopenie, ani nič také neposkytoval. Ktokoľvek doň vstúpil, mohol na malý okamih pocítiť falošným pocit domova. Akoby som sa ocitla na mieste, ktoré som už videla, len si neviem spomenúť.

     Naše hlasy sa odrážali od stien  a nezmenené sa vracali naspäť k nám. Iba mamin hlas znel ako niečo živé, čo sa práve varí v hrnci, volala, spievala od šťastia. Nič, čo som dovtedy našla v špine pod svojou posteľou, nezdalo sa mi tak ohavné ako mamin priškrtený krik.

     „Keby si bola siréna,” zasmial sa otec a zakryl si rukami uši,  ,,námorníkom by z tvojho spevu popukali srdcia.”

    “Milý môj,” povedala mama na oplátku normálnym, ľudským hlasom, „ja som už za celý svoj život zlomila srdcia mnohým chlapcom a mužom.”

     „Ja mám ale oveľa tvrdšie srdce.”

    Otrávene som si pomyslela, že otec nemá tvrdé iba srdce, keď mama napriek toľkým vyhrážkam od neho ešte stále neodišla. Túlila sa k nemu a bozkávala ho, nevedela sa dočkať, kedy s ním bude sama.      

 

     Bolo mi trápne, keď sa Patrícia dívala na tie ich nežnôstky.

     „Nemôže to ísť robiť niekde inde?” povedala som.

     „Ale Mišička,” trochu vyčítavo na mňa pozrel otec, nikdy mi nepovedal inak ako Mišička.

     Bazén na dvore bol veľký, ozaj veľký, väčšie už boli iba Patríciine oči, ktoré nás neustále pozorovali.

     Mama našťastie začala z tašiek vyťahovať jedlo, položila na stôl melón a rozkrojila ho. Čo sme sa to leto ujedli ovocia. Pripadala som si z neho tučná a prezretá ako prsia starej ženy. Naliala som si do pohára sýtenú minerálku a pomaly ju vypila, ale minerálka nezahnala ani len slabý pocit hladu. Poznámky o mojej váhe a jedle som už takmer ignorovala. Najväčší hlad som vždy pociťovala po tréningu v mestskej plavárni. Tam som spoznala Slávka, ktorý tam robil plavčíka a chuť na jedlo vystriedali iné chute aj pachute. Žiarlivosť a posadnutosť. Ach, ten Slávko. Predstava, že ma raz možno zachráni, mi nedala pokoj. A tak som sa so Slávkom potápala v obyčajnom bazéne voňajúcom po chlóre a chudla. Jedla iba to málo, čo mi občas zo seba ponúkol.

        Vtedy som začala vynechávať školu, keď ma svojim odmietnutím vrhol do oveľa väčších hĺbok než tie, ktoré by ste našli v úbohej mestskej plavárni. 

    Vtedy sa to asi začalo, keď som naňho nemohlo prestať myslieť, na naše spoločné potápanie, keď rodičia nakúkali cez špáru dverí a ich tiene zachádzali za moju sietnicu ako špina za nechty. Čosi na mne badali, nazdávali sa, šeptali si, že som azda príliš osamelá. A preto k nám odkiaľsi z hĺbky detského domova priviedli Patríciu.

 

      Mali sme stráviť jeden spoločný týždeň v prízemnom, prázdninovom dome s bazénom.

     Tam sme sa mali zblížiť a zabudnúť na okolitý svet. Z toho bazéna sme boli obidve ozaj nadšené. Jedná možno viac ako druhá. Pre každú to znamenalo niečo iné.

     „Keby sa toto nikdy neskončilo.” vzdychala Pat. Ešte sme sa ani poriadne nevybalili, ale tá voda, tá naozaj nepočkala, už len budúca spomienka na ňu bolela.

     „Neboj, za mesiac je zase škola.”

     „Ty si fakt šibnutá. Tešiť sa na školu.”

     „Rada sa učím.”

     „Ja sa už neviem dočkať, kedy z nej vypadnem.”

     "A čo budeš robiť potom?”

     Pat sa na okamih zamyslela: „Herečku a speváčku. Mám to proste v krvi.”

     „Ja by som chcela byť morskou biologičkou.”

     Patrícia si ťukla prstom do čela.

     „Nevravím, že ňou budem,” povedala som rýchlo na svoju obranu, “len, že by to bolo úžasné.

     „No to sa fakt musíš veľa učiť,” dodala trochu ironicky.

     „A ani sa pri tom nemusím namáhať. Asi to mám v krvi.”

     „A navyše, my nemáme more.”

     „Tak by som šla niekde, kde more je.”

     „Fuj, pitvať nejaké slizké morské príšery,“ zamračila sa Patrícia až sa jej na čele objavili hlboké vrásky, „už som ti rozprávali o tom, ako ma raz uniesli..?”

     „Morské príšery?” tá predstava ma veľmi pobavila.

    „Sklapni a počúvaj...bolo to v jednom nákupnom centre alebo kde. Práve tam priviezli akvárium so žralokmi. Mala som vtedy asi dva roky.     

    „Na to si nemôžeš pamätať.”

  „Možno nie tak celkom, ale nejako ma to muselo poznačiť. Proste...z  toho akvárka boli všetci totálne zhypnotizovaní. Super príležitosť na únos. Mama asi nedávala pozor a už ma nebolo. Niekedy keď spím, plávajú mi pred očami žraloky, sranda, ako si to človek zapamätá.

    „A potom?”

   „Takmer hneď ma našli na záchodoch, bola som už celkom prezlečená, celkom iné decko. Našiel ma ocko, ten ma hneď spoznal. Mama sa totálne pri tom akvárku zložila. Vieš, že vtedy som bola prvýkrát v televízii?”

    „Hmm,” spravila som iba.

    „Niekedy si ale myslím, že sa ma chcela zbaviť.”

    „Netáraj! Prečo by to robila?”

   „Možno kvôli milencovi. Videla som to v jednej kriminálke. Matka normálne utopila vlastnú dcéru. Všetko tak perfektne narafičila, až jej to skoro prešlo.”

     Chvíľu sme len tak sedeli na okraji bazéna a čľapotali nohami ako o dušu. Otec stál neďaleko oblečený už iba v krátkych nohaviciach, akoby chytal nejaký tajomný signál z vesmíru. Už bolo na ňom vidieť skľúčenosť. Ale to som pripisovala iba skutočnosti, že mu jednoducho chýba práca. Ale na to si zvykne.

    Začali sme naňho špliechať vodu a on sa tváril, že sa nič nedeje. Na očiach tmavé okuliare, biela hruď aj nohy vystavené slnku. Ruky položené na bokoch. Vyzerá celkom ako superman, ktorý sa chystá vzlietnuť, vyhlásila Pat. Privrela som oči a predstavovala si Slávkovu belostnú pokožku plnú pieh. Keď naňho myslím, celkom viditeľne sa červenám a nemôžem zadržať slzy. Nech ma pri tom pristihne ktokoľvek, obviňuje ma z melanchólie.

    Chcela som sa na chvíľu pred nimi schovať. Lenže než som stíhal ujsť, začula som silné šplechnutie. Patrícia skočila do bazéna, v tenučkých legínach, v širokánskom mužskom tričku. Urobila to tak náhle a nečakane, ako keď ma niekedy uprostred noci prebudil jej plač.

     Otec urobil čudný, kŕčovitý pohyb, akoby chcel za Patríciou skočiť. Až mi ho bolo ľúto.

     Keď sa vynorila, oči mala celkom červené.

     „Plávaš ako ryba," chcela som sa s ňou rozprávať, sebecky jej niečo prezradiť, čo som ešte nikomu neprezradila, „čím by si chcela byť, keby si nebola človekom?" Spýtala som sa.

     „Akože nejakým zvieraťom?" Jej vlasy mali farbu mokrého piesku. Viselo na nej tričko. Možno neviselo. Možno som sa jej to pýtala celkom iný deň.     Všetko sa mi to teraz v hlave pletie. Vlní ako Patrícia v bazéne. Preto nie som presná, a možno klamem a domýšľam si, spojím niečo, čo so sebou zdanlivo vôbec nesúvisí. Ale je to moje, to jediné čo mi po nej ostalo, to, o čom sme sa nikdy nerozprávali. Všetko to, čo zo spánku vykrikovala Patrícia. Volávala zo sna na svojho ocinka, volala, čo bude, keď skončí toto leto, keď vypustia bazén. Necháme si ju ešte pri sebe? Aspoň do ďalšieho leta.

     „Neverím na reinkarnáciu."

    „Veď ani ja neverím na re - ir - kar - ná - ci -u. Ani to neviem povedať. Ale keby som si mohla vybrať, tak som veľrybou. Ja už nechcem byť človekom. Už sa mi nechce žiť. Rozumieš mi?"

      „Ryby majú strašne malý mozog," ukázala, zmestil by sa do dlane.

     Pat ani otec si našťastie moju melanchóliu nevšimli. Mama bola stále zaneprázdnená vybaľovaním, potichu si pospevovala, upravená a namaľovaná ako vždy.

      Keď som v izbe zo svojej tašky vytiahla telefón, neboli v ňom žiadne správy od kamarátok, nemala som ani komu zavolať. Každý deň som bojovala iba s túžbou napísať Slávkovi. Ach, Slávko, s kým sa teraz asi potápaš? Možno sa potápaš niekde so žralokmi, ako si o tom sníval. A s Ivanou alebo Karolínou alebo s inou dlhonouhu a dlhovlasou morskou vílou. Dokonca ani krvilačné žraloky sa nedotknú tej ich éterickej krásy. V temnom neopréne vyzerajú ako ich milované sestry. Alebo len tak, v tyrkysových plávkach, s pieskovými vlasmi rozpustenými ako riasy, žraloci ich pozorujú z diaľky, necítia ich krv, lebo víly nemajú ani len maličký záder na prste. Vnímajú iba ich krásu.

      V izbe bolo chladno, príjemne, žiadna tmavá chata, ešte to tam nebolo cítiť po cudzích ľuďoch. Ani neviem, kedy ku mne prišla mama a začala mi natierať plecia krémom na opaľovanie.

      „Vieš, že máš citlivú pokožku, prečo sa nenatrieš?“

     Vieš? Chcela som povedať. Že aj Slávko má rovnakú citlivú pokožku plnú pieh a znamienok? Každý si myslel, že je to môj starší brat. Ale to si ty nevedela. Ani nikto iný.

     „Ešte, že si taká malinká,” hovorila, akoby som bola bábätko, “aspoň neminieme veľa krému.”

    Inokedy by som sa možno zasmiala. Ale keď som opäť pomyslela na Slávkove dlhonohé morské víly a na Patríciu, ktorá ešte stále rástla, do výšky aj tam, kde to žene najviac pristane, nemohla som takmer dýchať.

      Dokonca ani tí žraloci by sa zo mňa nenajedli.

   

 

---