Bez divákov

Bez divákov

október 2016

„Dobré ránko,“ pozdravím dcéru. Včerajší deň prebehol takmer nekonfliktne, skúsim byť ústretová.

„Čo keby si sa osprchovala a umyla si vlasy? Pozvala by som ťa na obed do reštaurácie.“

Snažím sa ju motivovať, hygiena je pre ňu momentálne niečo veľmi nepríjemné, strata času.

Ťuká do telefónu a popri tom zanôti: „Mamulienkaaaa? Čo keby si mi výnimočne umyla hlavičku ty, mne sa dnes nechce.“

Prehltnem „výnimočne“, robím to často a za nesúhlasného kriku, ale dobre.

Po pol hodine jej pripomeniem, že je čas ísť do vane, ak chceme mať možnosť výberu, inak sa lepšie jedlá minú.

Odvrkne a ťuká ďalej.

„Petra, nemohla by si sa ku mne správať slušne aspoň vtedy, keď odo mňa niečo chceš?“

„Umyjem si sama! Nič od teba nepotrebujem!“ vykrikuje a rúti sa po kolenách do kúpeľne.

Voda tečie dlho, zo zrkadiel steká vyzrážaná para, ale nakoniec predsa len skončí, asi ju prúd vody upokojil.

„Mamulienkaaa? Nemohla by si mi vlasy aspoň vysušiť? Mne sa pritom vždy zachlpia vlasy.“

Vysuším, nachystám oblečenie, cesta dole schodmi prebehla pokojne, ani pri nastupovaní do vozíka nemala žiadne výhrady, neurobila som žiadnu „chybu“.

Študujeme jedálny lístok, zvažujem medzi dvomi jedlami, Petra tiež medzi dvomi, len jedno sa prelína. Nakoniec sa rozhodnem pre kuracie prsia Stroganov, zláka ma príloha, pol ryža, pol hranolky. Dcéra dala tiež prednosť kuraciemu pred cestovinami.

„Ty si nedávaj, to čo ja!“ prikazuje mi.

„Prečo?“

„Daj si to  bravčové, nechcem, aby sme mali rovnaké!“

Nechápem a po príchode čašníčky objednám dvakrát kuracie prsia.

Viac neprotestuje, s chuťou sa pustíme do jedla.

Taniere sú takmer prázdne, keď sa z ničoho nič zasní: „Tak sa teším na deň, keď budem chodiť bez vozíka a bez bariel.“

Prekvapí ma, ale nedávam to najavo, len ticho pripomeniem, že by mala zasa začať preto niečo robiť, vrátiť sa pomaly k cvičeniu.

„Mala som ti čo povedať!“ skríkne na mňa.

„Nekrič, nie sme tu samy, ľudia obedujú.“

„Ja nemusím cvičiť! Všetko je o psychike! Ja vidím na sebe pokroky!“ pichá si ukazovákom do hrude, ukazuje na seba, nedbá na moje tíšenie.

„Ja  budem chodiť aj  bez cvičenia, veď uvidíš!“

Zaplatím, odchádzame, nerozprávam sa s ňou. Rozkazovačným tónom vyratúva, kam  chce ísť, čo treba kúpiť. V ruksaku má listy, ktoré chce poslať poštou, nie mailom. Na poličke ležali týždeň, lebo skôr, než bol niekto ochotný zobrať ich na poštu, pourážala ho.

Šteká po mne, dožaduje sa odpovede, keď zatočím do našej brány, div od zlosti nevyskočí z vozíka: „ A čo tá pošta?! Banány?!“

Odomykám garáž, zaparkujem vozík, pomôžem jej na nohy a vlečiem ju k zábradliu. Chytí sa, ťahám ju za druhú ruku na prvé poschodie, nedám jej vydýchnuť. Prudko ju posadím na taburetku, odomykám, vybehnem do podkrovia a zmiznem v útrobách mojej izby. Pustím na plné pecky rádio, predpokladám, že omláti bundu o zem a predvedie one women show – záchvat zúrivosti, kedy sa nekontroluje a vykričí mi veci, ktoré naozaj nechcem počuť.

Po hodine, keď by už mala byť pri sebe, jej pošlem mail:

ak nie si spokojná so mnou, nájdi si asistentku, ktorá ti bude vyhovovať

myslím si, že ja si nezaslúžim, aby si sa ku mne chovala ako k handre, slúžke, ktorá ti je po ruke, len keď ju potrebuješ

nezaujíma ťa môj názor, urážaš ma, vyhrážaš sa mi, kričíš na mňa...

nie som ochotná toto ďalej znášať

ak sa budeš ku mne chovať ako dnes

bude to končiť takto

vrátim ťa domov a odídem alebo

zatvorím sa hore v mojej izbe a pustím si rádio

 

Večer sa jej pýtam: „Čo si robila, keď som tu nebola? Zúrila si? Kričala?“

„Nie. Iba som plakala.“

Zrejme divadlo bez obecenstva nie je to pravé.

 

---