Vyslobodenie

„Dobré ráno.“

„Už si zakúrila? Mám pocit, akoby v kuchyni bolo otvorené okno!“ kričí miesto pozdravu.

„Bola dnes studená noc. Zakúrila som, chvíľu to potrvá, nevedela som, že vstaneš tak skoro.“

„Stále nemôžem zabudnúť, ako mi naložil majster EN. Už  mu nemôžem povedať ani Norbert. Lebo sa chová ako Majster. Najmúdrejší. Bol na mňa taký naštvaný. Napísal mi, ako sa mám k tebe správať, mám si ťa vážiť, byť ti vďačná, že sa ľuďom na fejsi pchám do zadku, že im stále ďakujem a nemám za čo. Ale veď doktorka mi to povedala!“

„Čo ti povedala?“

„Veď si bola pritom! Že nemám len brať, brať, ale aj dávať.“

„Ale ona nemyslela, že máš posielať obrázky fejsbukovým priateľom a ďakovať im, ako ti pomáhajú. Bolo to v súvislosti s rodinou. Že máš vychádzať s nami, pomáhať v domácnosti, zapojiť sa, počúvať nás, rozprávať sa, nie iba rozprávať.“

Nenechá ma dohovoriť, zasa kričí: „ Všetci ma budete len prevychovávať!“

„Petra, zamysli sa. Každý, kto ti povie svoj názor je zlý. Si v konflikte so všetkými. Už aj na Norberta sa hneváš, zostal posledný, Peter Aristone, ktovie dokedy. Sme naozaj všetci zlí a nechápeme ťa?“

Neviem, koľko z toho počula, kričala, snažila sa ma umlčať: „Vieš čo? Môžeš mi to radšej napísať. Nemôžem ťa počúvať. Ale nie mailom, rukou!“ veľkoryso ponúka.

Odišla som, na toto predsa nebudem reagovať.

„Ty ty ty ty ty úúúúžasná!“ vrieska po mne ešte aj cez zatresnuté dvere.

Naše spolužitie je zo dňa na deň neznesiteľnejšie, zo všetkých strán počúvam, chce to zmenu, inak hrozí hospitalizácia. Bude potrebné nastavenie liekov na mieru.

V poslednej chvíli prichádza staršia dcéra s informáciou, na Bezručovej existuje stacionár pre mládež a dospelých s mentálnym a kombinovaným postihnutím. Zatelefonujem riaditeľke, vysvetlím situáciu, dohodneme si stretnutie. Pozve ma aj s Petrou. Po krátkom rozhovore nás ide previesť zariadením, aby sme získali obraz, ako to u nich funguje. Bezbariérové wecko, priestory na cvičenie, rehabilitáciu, masážny stôl, vaňa pre perličkový kúpeľ, jedáleň. Dostávame sa do kuchynky, kde poslední klienti desiatujú. Zoznámime sa so sympatickou sociálnou pracovníčkou. Dvaja downíkovia práve odnášajú tácky a odchádzajú, zostáva mladý muž v oranžovom tričku, otočený chrbtom. Počas rozhovoru s riaditeľkou a sestrou ho začne  natriasať, vydáva zvuky, neviem, či mu zabehlo, zneistiem.

„Filip, čo ti je zasa smiešne?“ osloví ho riaditeľka.

„Viete, on nerozpráva. Ale my máme pocit, že všetko vníma a rozumie, jednoducho sa rozhodol nekomunikovať. Však Filip?“ vysvetľuje s úsmevom sociálna.

Posunieme sa ďalej, do miestnosti s kobercom. Klienti spolu s tromi vychovávateľkami sedia v kruhu, majú takzvanú komunitu. Delia sa o zážitky predchádzajúcich dní.

„Čo keby sme ju tu chvíľu nechali a porozprávali sa u mňa v kancelárii?“ pošepne mi riaditeľka.

Rozhovor plynie, všeličo sme si vysvetlili, dohodli sa na skúšobnej dobe. Na dva mesiace zmluva na dobu určitú, od januára, po vybavení úradných záležitostí a schválení žiadosti na VÚC, môže nastúpiť na dobu neurčitú, zmluva sa obnovuje každý rok. Vzájomné sympatie nás priviedli k rôznym témam, medzitým zvonil zopárkrát telefón. Dvíham sa zo stoličky: „Pôjdem , už som vás obrala o veľa času, idem za dcérou. Iste si už myslí, že matka ju sem strčila naveky a zmizla,“ smejem sa.

Petra je nadšená, zobrali ju medzi seba, nová tvár vzbudila pozornosť, všetci sa o ňu zaujímali. Je odhodlaná nastúpiť.

Prečo mi o tomto zariadení doteraz nikto nepovedal?

Možno sme mohli predísť ťažkým chvíľam.

Ale pár mesiacov dozadu bola situácia iná.

Ako by som reagovala, keby mi niekto ponúkol zariadenie pre mentálne postihnutých?

Moja dcéra? Tá, čo zmaturovala na obchodnej akadémii? Absolvovala tri ročníky vysokej školy, urobila všetky skúšky, obhájila bakalársku prácu?

Momentálne viem, že tam patrí, cíti sa medzi svojimi, je jej tam dobre. Možno je to prechodné obdobie, možno konečná.