Nepočúvaš, možno si prečítaš

Tvoje sestry mi vyčítajú, že si rozmaznaná a správaš sa ku mne drzo, nevďačne. Nerada to počúvam. Správaš sa tak, ako som ťa vychovala. Nech nepociťuješ, že si odkázaná na pomoc iného. Berieš za samozrejmosť, ak čo nedokážeš urobiť sama, urobím  ja, vždy pripravená, vždy po ruke, v snahe aspoň takto odčiniť nespravodlivosť osudu a vykompenzovať tvoj handicap voči sestrám. Ty si si nezvolila cestu vozíčkarky, nenesieš na tom žiadnu vinu. Dnes viem, že ani ja nie, ale predsa, rozhodnutie priviesť ťa na svet, bolo moje. Preto som tu a pomáham ti, ako viem, bez nároku na odmenu a vďaku. Som rada, že si do istej -  možnej miery, samostatná a sebavedomá, bez ponižujúceho pocitu vďačnosti, či výčitiek, že som sa pre teba obetovala. Nevnímam to ako obeť,  prehnané slová chvály na moju adresu od mnohých ľudí sú mi skôr nepríjemné.

Keď si bola maličká, cvičili sme päťkrát denne reflexné cvičenia. Každé jedno sprevádzal tvoj usedavý plač. Hoci ma všetci odborníci presviedčali, že necítiš bolesť, plačeš iba preto, lebo ťa nútim robiť niečo, čo ti nie je prirodzené, bolo tak ťažké tomu uveriť, plakala som s tebou. Nie nahlas, o to viac to bolelo. Nevieš si predstaviť, ako nerada som ti ubližovala,  radšej by som ťa nosila celý život na rukách. No išlo o tvoj život a mne nezostávalo iné, len veriť, že ti tým pomôžem, naučíš sa chodiť a budeš samostatná. Napriek tomu, že úspech nebol stopercentný, vidíš sama rozdiel medzi cvičenými a necvičenými kamarátmi. Ty prejdeš s pomocou niekoho po schodoch, po byte po kolenách, môžeš si zobrať, čo chceš, kedy chceš, sama sa osprchovať, ísť na WC... Iných musia rodičia vynášať po schodoch a vo všetkom sú na nich odkázaní.

Máš aj pekné zážitky z detstva, nielen cvičenie a operácie. Pamätáš sa, ako sme chodievali na všetky oslavy MDD? Bývali všelijaké súťaže, kultúrny program, vždy prišiel nejaký zaujímavý hosť. Asi ten úplne NAJ bola pre teba Lucka Vondráčková. V tom čase si mala všetky jej CD, počúvala ich od rána do večera, vedela všetky naspamäť, až z toho sestry boli na nervy. Zrazu vidíš po meste vylepené plagáty, bude u nás , na námestí! Chodili sme dokola, všade kopec ľudí, nevedela som, z ktorej strany ťa prisunúť, aby bolo vidno aspoň kúsoček . Zbadal nás jeden tatino, vyniesol ťa aj s vozíčkom priamo na pódium a ty si celý koncert odspievala s Luckou. Moderátorka priniesla úžasnú kyticu farebných balónov, hoci ti počas koncertu uleteli, bol to jeden z tvojich najšťastnejších dní. Pobehali sme spolu hromadu akcií, koncertov, chodili na výlety, na kúpalisko, bola si také usmievavé slniečko, zo všetkého vytešené, úprimne rozradostené, čo celé dni niečo štebotalo alebo spievalo.

Začalo školské obdobie. Každé ráno pri obúvaní si mi hovorila: „Maminka, ja sa tak teším!“ Aj ja som sa tešila. Ako ťa doveziem zo školy, budeš mi ukazovať zošity, čo ste robili, za čo máš včeličku a predvádzať pani učiteľku a deti, ich odpovede pri tabuli. Chodila si iba po kolienkach, ale dokázala znázorniť všetko, čo sa v triede udialo.

Na druhom stupni nastala zmena. Už som ráno nepočúvala: „Maminka, ja sa tak teším!“ Takmer každý deň začínal slovami: „ Ja sa bojím...“ Raz to bola písomka z matiky, inokedy strach zo sťahovania, že ťa nechajú v triede samotnú, bolo viac obáv ako radosti. Komunikácia s nami viazla, najlepšie ti bolo vo svojej izbičke pri tvojej hudbe. To bolo jediné, čo ťa zaujímalo. Aj telku si pozerala, iba keď bol koncert, hitparáda, pesničkový program. Ako náhle niekto začal o muzike, ožila si, zapájala sa do rozhovoru, keď sme zmenili tému, nezáujem, návrat do seba.

Pátrala som, čo je príčinou tejto zmeny, v duchu obviňovala  matikárku, že má na teba zlý vplyv, bola nervózna, náročná, náladová, vzbudzovala v tebe neprimeraný strach, tiež spolužiačku, ktorá ťa sklamala. Veľké nádeje som vkladala do strednej školy. Dúfajúc, že ak zmeníš prostredie, nájdeš tam nových kamarátov, zasa budeš tá pohodová usmievavá bytosť. Zbytočne som ťa trápila svojimi radami, ako treba zaujať v novom kolektíve, nadväzovať kontakty, posielať spolužiačkam SMS-ky, pozývať ich k nám.

Ako si rástla, začala si sa na svet dívať vlastnými očami a chovať tak, ako to sama cítiš. Už nepomáhala zábava, pobádanie k radosti z maličkostí, snaha vsugerovať ti dobrú náladu. Časom vyšlo najavo, že si introvert a nepotrebuješ byť celý deň medzi ľuďmi. Stačí ti cez prestávku prehodiť zopár slov s kamarátkou, nevyhľadávaš spolužiakov vo voľnom čase. Keď ideme zo školy, opýtaš sa iba – čo je na obed a či nemáš poštu. Mne sa tak žiada „pokecať“, ale mojimi otázkami ťa otravujem, a tak stíchnem,  nechám ti priestor pre vlastné myšlienky. Zostáva mi len veriť, že si v tom svojom svete šťastná.