Nehľadať prečo

Prichádzam k stacionáru, po druhej strane ulice ide Tomáš, spoznal ma aj bez Petry: „Dobrý deň, teta!“ kričí na mňa veselo. Mladý muž, odhadujem mu tak tridsaťpäť.

V pondelok som stretla troch, navzájom si vykrikovali: „Petina mama ide!“ a zdravili. Vysokí,  urastení, dospelí. Usmievam sa, sú milí. Ešte som sa celkom nestotožnila s tým, že moja dcéra sem patrí. Sú to jej kolegovia, spolužiaci. Pár rokov dozadu som trávila čas na chodbách univerzity a debatovala so spolužiakmi vysokoškolákmi. Ona bola nekomunikatívna, tak sa nakoniec vždy dali do reči so mnou.

Dnes Petru vezie Marika, podáva mi nejaké tlačivá, ktoré treba vyplniť. Zatiaľ Dalibor nachystá Petre kabát, deku, aj rukavičky, úhľadne ich poukladá na kreslo.

Cestou na zastávku Petra rozpráva, čo mali na obed, niečo o generálke v divadle. Len čo zastaneme, opýta sa, kedy ide autobus.

„Za šesť minút.“

Zamračí sa a začne dupať: „Neznášam čakanie!“

„Máme doma aspoň nejakú kávičku? Veď vieš akú. Pre mňa.“

Má rada kávové maškrty, tyčinky, čokoládky, kávenky. Káva jej vonia, ale nechutí.

„Kúpila som ti Kofilu.“

„Ale jednu som už zjedla a druhú si ty.“

„Mám ešte schované pre dobré deti. To sa tak robí aj so psíkmi. Keď sú dobrí, dostanú maškrtu. Zapamätajú si to.“

Usmeje sa.

„Dnes máš lepší deň ako včera?“

Zvraští čelo, pozerá na mňa ako na cudziu: „Keby som ťa nevidela, alebo si ťa aspoň dokázala odmyslieť, tak áno!“

„Prosím? Ty si na mňa nahnevaná? Prečo preboha?“ nechápem.

„Kvôli včerajšku!“

„Čo sa stalo včera? Čo som ti urobila?“

„Ty sa nepamätáš?! Ako som ti doniesla báseň a povedala si, že je divná?!“

Večer mi priniesla k telke papier. Prečítala som si akýsi oznam o jej zlej nálade, o nechuti žiť dvadsaťštyri hodín denne, to mala byť báseň.

„Ja ti tiež nerýpem do tvojich textov!“

„Ja ti ich nedávam čítať. Myslela som, že ťa zaujíma môj názor, keď si mi ju sama ponúkla.“

Taká som rozčarovaná z tejto situácie, zabolelo to, aj keď som si myslela, že som už odolná, že som sa zmierila s tým, že nemá cit, že za to môže inkubátor a kadejaké iné „že“ a zrazu som zasa bezmocná voči jej hnevu a hľadám prečo. Prečo ma nemá rada. Prečo všetok hnev otáča proti mne.

Pri nastupovaní sa nikdy nepodarí presne vtesnať vozík na určené miesto. Musím ho natočiť tak, aby sa opieral o tapacírovanú dosku a zároveň ho občiahol pás. Myslím, že som celkom šikovná, dám to na jedno dve cúvnutia.

„Kedy sa naučíš vytáčať?! V autobuse! Doma ti to ide!“ vrieska.

Sadám si od nej ďalej ako obvykle.

„Prečo si sadáš vpravo?!“

Tvárim sa, že nepočujem.

Pred vystúpením zazvoním. Na druhé zvonenie šofér vystúpi z kabíny a príde nám rozložiť plošinu. Petra s úsmevom poďakuje a cestou domov sa ustavične vyvracia smerom ku mne, očakáva úsmev.

„Ty nie si rada, že nám pomohol?“

„Som.“

„A čo sa tak tváriš?!“

„Ty si zabudla, čo si mi povedala na zastávke?“

„No bóže! Nemusíš si všetko brať tak osobne. V autobuse ma to prešlo.“

„Mňa nie.“

„Tak to je potom tvoj problém.“

„Viem, že je môj, aj si ho sama vyriešim.“

„ Som zvedavá ako! Zasa budeš na mňa celý deň nasraná.“

Vyvediem ju po schodoch, posadím na taburetku, odomknem a odchádzam: „Idem ti do lekárne vybrať lieky a nakúpiť.“

Zámerne sa vrátim, až keď je doma staršia dcéra.

„Mamúšik, sorry!“ kričí Petra z kuchyne, keď ma počuje odomykať.

„Ty si bola zasa dnes na mamu odporná? A my sme ťa s Mišom chceli zobrať do kina,“ prihovorí sa jej Monka.

„Len si ju berte! Koho by ste najviac potrestali, keby ste ju tu nechali?“ reagujem.

Monka jej niečo potichu rozpráva, Petra zalezie do svojej izby.

Obed, kávička, scrabble s Monkou. Prichádza skorozať, nakŕmim aj jeho. Naložia môjho lucifera do auta a minimálne dve hodiny bude pokoj.