Po oslave

Po oslave

december 2016

Ráno ju nájdem v pyžame na zemi, na kolenách, ťuká do telefónu.

„Peťuš, ty si už hore?“ volám na ňu prekvapene.

„Odpisujem Arimu,“ precedí medzi zuby, nenechá sa vyrušovať.

Všimla som si, že malá lampička stále svieti, pýtala sa, či ju môže nechať svietiť v noci, vraj jej pomôže zahnať nočné myšlienky, útočia na ňu strigy a bosorky. Napadlo mi, či to bol pravý dôvod. Na koberci, ktorý bol posledné dni takmer v poriadku, všelijaké papiere, venčeky, ktoré plánovala vyzdobiť a odniesť na hrob dedkovi a spolužiačke na dušičky...

Nekomentujem, nachystám jej veci. Tesne pred odchodom si všimnem, ako vkladá do ruksaku telefón. Zoberiem jej ho z ruky: „Telefón nie. Včera si mala zapnutý net non stop. Chodíš medzi kamarátov, namiesto sociálnych sietí.“

„Tak ty budeš o všetkom rozhodovať! Už si ma zase vytočila! S tebou sa naozaj nedá žiť! Zasa ma chytá amok, potom sa sama pred sebou cítim ako hovno!“

„Petra, doktorka povedala, že sociálne siete dve hodiny denne. Včera si mala celý deň, aby si si užila gratulácie a zdá sa, že ťa to zasa chytilo. Hovorila si jej, že odkedy chodíš do stacionára, sociálne siete nie sú problém.“

„Ja tu nemám žiadne práva! Chováš sa ku mne jak k idiotovi!“

„Máš oveľa viac práv, ako povinností.“

„Prečo nie si radšej ticho?! Ty sa nikdy nenaučíš, ako sa máš ku mne správať. Ty nevieš, ako sa cítim, nechápeš, že sa nedokážem ovládať. Že to takto nechcem!“

„Zaujímavé, že dva dni si sa dokázala ovládať. Poprijímala si gratulácie, pozbierala darčeky a už sa zasa nedokážeš ovládať.“

„Ale to nie preto! To vy ste boli dva dni normálni. Ničím ste ma nevytáčali.“

„Petra, keby ti Mišo dnes hovoril to, čo včera, rypkal do teba a robil si srandičky, nesmiala by si sa na tom.“

„Áno. Zasa najmúdrejšia! Zasa kalkuluješ, čo by som ja keby. Ty  nič o mne nevieš a len mi robíš zle a vôbec nevieš, ako sa treba ku mne správať.“

„Ideš tam, kde to vedia, nejako to vydrž tú chvíľu.“

„Na osem hodín, bez teba! To mi je málo! Čo potom?“

„Ak ti nebude stačiť, vybavíme iné zariadenie, kde môžeš zostať celoročne.“

„Ale ja sa nechcem donekonečna sťahovať!“

Otrieska bundu, šľahne ju na zem: „Už sa ani obliecť neviem! Vidíš, čo robíš?“

Oblečiem ju, obujem, zvediem dole, ukladám do vozíka, trepe sa, keď jej zapínam zipsy na fusaku, strácam trpezlivosť: „Si nemysli, že žiť s takýmto psychopatom je jednoduché!“

Chyba. Zlyhala som. Čierny bod u psychológa, je mi jasné, že nažaluje.

„To si prehnala! Teraz si to budem celé ráno premietať. Že psychopat! To mi fakt pomôže! Ty si myslíš, že ja to mám jednoduché. Žiť s tebou! A ešte sama so sebou!“

„Ja odísť môžem, ale sama so sebou sa budeš musieť naučiť žiť.“

„ A teraz s tebou ísť až ku kotolni, v autobuse, nevieš si predstaviť ako rada by som išla sama.“

Ešte na zastávke rieši, aká som hrozná, ako sa neviem k nej správať.

„Vieš čo? O tom, ako sa mám k tebe správať, o tvojich predstavách, ako chceš, aby som sa k tebe správala, sa budem s tebou baviť iba v prítomnosti psychiatričky alebo psychológa, inak v tom nevidím zmysel. A ak chceš byť čo najskôr odo mňa preč, môžeme poprosiť niekoho cudzieho, či by ťa neodviezol na Bezručku. Pozri, ten pán čo vystupuje z bieleho auta Spoločné bývanie. Opýtam sa ho?“

Zamračí sa, prichádza autobus, nastúpime, sadám si jej za chrbát, nech na seba nevidíme. Celou cestou simuluje odkašliavanie. To je to, čo jej spôsobuje problém s hlasivkami, potom cmúľa Pantenol.

V stacionári ju povyzliekam, uložím veci do skrinky, odveziem do spoločenskej miestnosti. Alenka a Marika sedia s klientmi za jedným stolom.

Marika: „Petra, dobre, že som si ten sveter dnes neobliekla! By si mysleli, že sme si telefonovali!“ dáva najavo, že má doma rovnaký.

Alenka: „Takto si budú myslieť, že máte jeden a že si ho požičiavate.“

Smiech. Smeje sa aj Petra.

 

 

---