Prvorodená podruhé

Okrem mnohých iných darčekov, som našla pod stromčekom aj útlu knižočku, Maminko nezpívej. Bola od najstaršej, ale pod titul by sa s veľkou chuťou podpísali aj obe mladšie. Vraj veľa rozprávam a keď nerozprávam, spievam. Priznávam, mám takú úchylku, takmer v každej vete padne nejaké slovíčko, ktoré mi pripomenie pesničku a samovoľne mi to začne spievať. Ale potichu. Naozaj tichúčko, ani by ste si nevšimli, verte mi! Chápem, že sa dcéry hanbia, keď si spievam vonku, ale doma a tíško? To niekomu prekáža?

Ale k veci. Môj skorozať pochádza z rodiny, kde sa toho veľa nenahovorí. Najskôr sa v našom kruhu cítil dosť neisto, potom ho vtiahla tá atmosféra, ako skáčeme z témy do témy, každá potrebuje pridať niečo dôležité, uťahujeme si navzájom, aj samy zo seba, je to pre neho exotika. Tak aj tieto Vianoce zapadol, bavil sa na názve knižky a počas večera niekoľkokrát trefne poznamenal: "Maminko, nezpívej!" Zakaždým vyvolal úsmev, nachvíľu som stíchla. Uprostred debaty sme menili miesta, ocitla som sa vedľa neho, niečo horlivo vysvetľovala a on: "Vieš čo? Radšej spievaj!"

Vybuchli sme všetky do smiechu. Obrátim sa na mamu: "No nie je zlatý?" Vzápätí na dcéru: "Nekecala si!"

Prvá otázka, keď sa priznala k novému partnerovi, bola – a má zmysel pre humor?

 ***

Len čo vystúpime z auta, ponáhľam sa za kozami. Dve kozliatka - Kamila a Zuzu, som zatiaľ videla iba na fotke, chystali sme sa na krstiny, ale vždy do toho niečo prišlo. Už z nich budú iste riadne kozy.

Ako ma zbadali, jedna po druhej pribiehali k latkovému plotu a bráničke. Vystrkovali hlavy, zvedavé. Rátam, rátam, päť kôz a jedno mladé kozľa, stále mi jedno chýba. 

Aj sa ich pýtam: „Kde máte jednu kozičku?" 

A ony nič, ani nezamékali. 

Podídem k skorozaťovi: „To jedno kozľa nie a nie vyliezť. Je tam kdesi za krmelcom, ani som ho nevidela.“

Jarko na mňa pozerá prekvapene: „Veď Kamil už nežije."

„Prosím? Čo sa stalo? Kedy? Prečo mi Iva nenapísala!?"

"Myslel som, že vieš. Zdul sa. Prišli sme z roboty a bol mŕtvy."

Utekám za dcérou, nechápem.

„Aj som rozmýšľala, či ti mám napísať, ale bola by si smutná."

Pozrie na mňa: „No vidíš. Už si!"

 ***

Nikdy sme nemali doma zvieratko, ak nerátam rybičky v akváriu. Vzťah k nim sa budoval v zoologickej záhrade v Bojniciach a pri obrázkoch v leporele. Vonku nehladkať, nepribližovať sa, hrozia choroby a uhryznutie. Niet divu, že som vyrástla s rešpektom voči psom a mačkám, obchádzala ich oblúkom.

Keď sa moja dcéra rozhodla pre život s priateľom na samote, nezostávalo mi nič iné, len postupne prekonať strach zo živých tvorov, ktoré  začali zapĺňať ich nové kráľovstvo.

Pri poslednej návšteve, prišlo nás plné auto, som sa cítila výnimočne, keď čierna psica Labena neustále vyhľadávala práve moje náručie. Vyskakovala mi do lona, opierala o mňa predné labky, oblizla líce, zvíňala sa do klbôčka, nechala hladiť, privierala očká, zaspávala. Len ak ostatné psy niečo zavetrili, vyštartovala s nimi, ale vzápätí sa vracala ku mne a blažene vychutnávala moju spoločnosť. Hovorím si, vyžaruje zo mňa materinská láska, cíti sa u mňa v bezpečí.

Bola som priam dojatá, ešte na druhý deň doznievali vo mne spomienky na príjemné popoludnie, reku, podelím sa s dcérou. Odpoveďou na môj mail ma veľmi rýchlo vyviedla z pocitu výnimočnosti, ale pobavila a rozosmiala k slzám.

No veru, Labka je taký terapeutický psíček, presvedčí každého, že ju má rád. Najlepší bol taký starý Paľo, čo zbiera poháre na Ostrove. Labka za ním prišla a ich rozhovor sa vyvíjal asi v takomto duchu:
"Ale fuj, choj do boha, ja nemám rád psov!
Do piče, pekne ti hovorím, nelez na mňa.
Ježiši...
Boha!
No a čo si sa ty zbláznila?
Šak to čo je tomu psovi?"
...a to už Labka na ňom sedela, objímala ho a lízala mu tvár a Paľo sa začal smiať a hladkať ju:
"No je toto možné? To jak si ma ten pes vybral?! Noo...moooja...áno, áno..."