Prostredná podruhé

Dcéra prichádza domov z práce, plná nových zážitkov, zohrievam obed, kým papká a rozpráva, už  chystám kávičku. Do jednej šálky Velvetka, do druhej Ricoré, prvá sa zalieva vodou, mliečko až nakoniec, Ricoré s mliekom šup do mikrovlnky na dve minútky, voda vo varnej kanvici buble.
Rozhovor fičí aj s plnou pusou, ohnivo, napínavo, vzrušujúco, dnes je toho toľko... Na lyžičke zostala kvapôčka kávy, obliznem, ale debata v plnom prúde si žiada svoje, rýchlo rýchlo, aby som nezabudla, dôležitá poznámka k aktuálnej téme, nádych a...nič. Nevylezie ani slovko, viac sa nenadýchnem.
Pokoj, nie je to po prvýkrát, beží mi hlavou, treba to rozdýchať, zhlboka, zospodu natiahnuť, akoby zhíknuť, rozkašľať sa a už bude dobre. Pár márnych pokusov, oči vytreštené. Dcéra spozornie, vyskočí, zozadu ma zdrapne obomi dlaňami pod rebrami v oblasti žalúdka, prudko k sebe strhne, pritiahne, zázrak. Rozkašlem sa. Nechápem. Všetko prebehlo tak rýchlo, postupne precitám, moje „malé dievčatko“ mi zachránilo život!
"To čo si urobila? Ako ti to napadlo? Vôbec si nespanikárila."
" No vidíš, to je Heimlichov hmat. Teoreticky ovládam prvú pomoc a konečne som si to vyskúšala v praxi. Vždy si mi nadávala, ako môžem pozerať všetky tie seriály – Chicago Hope, Klinika Grace, Dr. House... a pozri! Čo myslíš, odkiaľ toto viem?"
Ešte stále sa neviem spamätať, zaprisahávam sa, že už nikdy, naozaj nikdy nebudem rozprávať počas jedla, pitia, oblizovania... Vážnosť situácie pominie a začínam vtipkovať.
"Vieš si predstaviť, aké by to bolo trápne? Kamarátka sa ťa pýta, tvoja mama zomrela? A čo sa jej stalo? Aaaale, zadusila sa kvapkou kávy. Alebo oznam v regionálnych novinách,  x-ročná žena zomrela na následky udusenia kávou."
"Mama prestaaaň, to je naozaj čierny humor!"

***

Skorozať prichádza z práce, Monka mu naloží na tanier, prinesie do obývačky k televízoru. Čítam si pri nich.

„Ten Segedín je vynikající, len je tam strašne veľa soli,“ chváli s plnou pusou náš Miši.

Spozorniem: „Strašne veľa soli?! Jedli sme ho všetky tri, mne chutil, dievčatá sa tiež nesťažovali.“

„Veď áno, je výborný, len je tam strašne veľa soli.“

„Je presolený?“ pýtam sa.

„To nie, ale je tam strašne veľa soli,“ zopakuje tretíkrát bezo zmeny.

„Tak potom povedz, pre mňa je trochu slaný,“ prestávam s čítaním.

Keď to zopakuje znova, naznačím škrtenie a on sa bráni: „Nebudeš ma biť, že nie? Veď ty si ani deti nebila, iba si sa s nimi dlho rozprávala, čo by dali za facku niekedy.“ Monka sa zrejme podelila o zážitky z detstva.

„Máš veľké šťastie, že som ten pacifista, neznášam násilie, inak by si už jednu zlízol.“

Uhýba sa, smeje sa, ale stojí si za svojim.

Medzi dverami ďakuje za večeru, keď sa dostane k druhej polovici súvetia o soli, skríknem: „Dosť! Potiaľto mi to stačí! A neopováž sa zakričať mi to zo schodov!“

S úsmevom zostupujú dole, z posledného sa ozve: “Len tej soli tam bolo veľa,“ potichu, ale nie zas natoľko, aby som nepočula.

„Hodím po tebe topánku!“ smejeme sa a rušíme večerný kľud susedov dôchodcov.