O dcérach potřetí

Novembrové chryzantémy, dážď dušičkový...spieva Marika Gombitová. Už zasa? Kolobeh sa zrýchľuje, ešte doznieva leto, pripomenieme si zosnulých a sú tu Vianoce, mám pocit, že nedávno som rozoberala a ukladala stromček do krabice a už znova premýšľam nad darčekmi.     

Najmladšia dcéra neznáša túto pesničku, pripomína jej cintorín, hroby, mŕtvych, smrť. Posledné roky odmietala chodiť na hroby, radšej zostávala sama doma, tento rok sa nečakane rozhodla, že ide, na prekvapenie všetkých, už sme s tým ani nepočítali. Prichádzame na rozhraní svetla a tmy, postupne svetla ubúdalo, o to viac vynikali blikotavé ohníčky sviečok, kahancov, lampičiek, pravá dušičková atmosféra, svetielkujúca nádhera, kedy príbytky mŕtvych ožívajú.

Kedysi sme sa pri hroboch modlili, dospelí nás napomínali, aby sme boli ticho, nesmiali sa, nebehali, je to neslušné. Ja svoje netíšim. Sú dospelé, ale správajú sa ako deti a ja ich v tom podporujem, som im za to vďačná. Žiadne modlitby. Položíme venček, zapálime kahance, rozostúpime sa všetky štyri pri dedkovom hrobe a veselo drkoceme. Nie príliš nahlas, aby sme nerušili ostatných, ale smiech je srdečný, snáď to nikomu neprekáža. Presne tak to cítim, takto by to malo byť. Debatujeme, ako keď otec žil, nachvíľu sa znova stal našim verným poslucháčom, nikdy toho veľa nenahovoril, iba počúval. Trošku poohovárame babku, nech mu aj tú pripomenieme, ako zasa špekulovala, či nebude škoda položiť kvetináč na hrob, či tam nezmrzne. Radšej by si kvet nechala v obývačke, ale nakoniec ho predsa oželela, to by mal oceniť. Dievčatá sa začnú predvádzať: „Aj košieľku som si zobrala a je dosť dlhá, aj chrbát mi zakryje,“ chváli sa jedna. „A ja už mám aj rukavice a šál, aby mi nebola zima,“ pridáva druhá. Uťahujú si z dedka, ktorý ich vždy napomínal, sám bol háklivý na chlad a na vnučky dozeral, len aby neprechladli.

Možno to niekomu pripadá neúctivé, ale mne nie. Ako malá som sa márne snažila pohrúžiť do modlitby, predstaviť si mŕtveho, venovať mu spomienku, čím väčšia bola snaha, tým menší úspech, nedokázala som to precítiť. Teraz áno. Konečne to bolo ono. Nielen spomienka, zamyslenie, ale ozajstná spoločná chvíľka, bol tam s nami a my s ním.

 ***

Úrad práce. Had ľudí ako obvykle, zatočený až ku hlavnému vchodu. Pozýva ďalšieho, pani si sadá za stolík, vyťahuje preukaz uchádzača o zamestnanie, keď sa dvere rozletia a dovnútra skôr vpadne, ako vojde „klient“.

„Vy čo tu robíte?“ priam skríkne prekvapená, aj trochu preľaknutá dcéra.

„Ty...ty...si ma pozvala...,“nesúvisle bľaboce.

„Prosím?! Ja vám nerozumiem!“

„No... ty si mi povedala, že mám... prísť,“ snaží sa artikulovať, ale moc mu to nejde.

Tykanie nerieši, hlavou jej bežia myšlienky. Zavolať ochranku? Dnes má službu malá tučná teta, videla ju pred chvíľou fajčiť pred budovou, tá si s ním neporadí. Ak sa jej aj podarí dostať ho z kancelárie a prinútiť čakať, kým príde na radu...stojí to za ten bordel, čo na chodbe urobí? Len bude obťažovať ostatných čakajúcich. Volí menšie zlo. Pani pochopí a neprotestuje, keď vyťahuje jeho zložku a dáva mu podpísať formulár. Podarí sa mu čosi ako roztiahnuté M, začiatok jeho priezviska.

Ceruzkou si na spis poznamená - opitý, nevie o sebe, keby niekedy niečo kontrola namietala, aby vedela.

Pripomína mu ďalší termín a zdôrazňuje prísne: „A triezvy!“

„Čo ja...ja som opitý?“ s námahou, ale predsa sa trafí do hrude.

Nemieni sa s ním ďalej baviť a strácať čas. Rázne ho vypoklonkuje dôrazným pozdravom: „Dovidenia!“

Hľadá kľučku, ešte sa otočí a opilecky zanôti: „Hneváš sa na mňa?“

Musí si zahryznúť do pery, aby nevybuchla smiechom, tak jej to pripomenie scénky Štefana Skrúcaného.

Zahundre posledné: „Nehnevaj sa!“ a vypadne von.

Konečne sa môže venovať trpezlivej pani. Keby na jej mieste sedel iný klient, s inou povahou a hmotnosťou, ktovie, ako by to celé dopadlo, či by mu nevysvetlil ručne stručne, kto je na rade.

„Ozaj. Ako si mohol zapamätať, že práve dnes má ísť na úrad práce, keď je jak delo a sotva si spomenie, ako sa volá?“ vŕta jej v hlave.

 ***

Konečne si vydobyla viac slobody. Mama je ustráchaná, všade a vo všetkom vidí nebezpečenstvo. Ostatné decká môžu byť vonku, dokedy sa im zachce, len ona musí ustavične kontrolovať čas, aby nezmeškala, ak nedodrží slovo, budúci piatok bude márne žobrať o hodinku viac. Už nie je ani tak dôležité o koľkej, ale načas, podľa dohody. Ak mešká desať, dvadsať minút, matkin strach sa stupňuje, neradno skúšať jej trpezlivosť. Dobre vie, že mama je hore, ak aj na minútku zdriemne, jej spánok je čulý, reaguje na každý zvuk, pohyb, závan. Nedáva to najavo, nevychádza z izby, ale vždy zaregistruje jej príchod, až potom pokojne zaspí.

V prváku to boli večné boje, plače, naťahovanie o každú polhodinku, teraz sa to už nejako utriaslo, cez týždeň sa netúla a piatky sú tolerované, postupne si vyžobrala hraničný čas dve hodiny po polnoci. Matka je najradšej, keď ju niekto odprevadí, keď ich ide viac pokope, kladie jej na srdce, nech nikdy nejde domov sama, no nie vždy sa to podarí.

Tak aj dnes v noci si vykračuje, ulica je vysvietená, vôbec sa nebojí, skontroluje čas, s prehľadom stíha. Začuje za sebou kroky, niekto sa snaží dostihnúť ju. Chlapík v strednom veku, kožená bunda, je trochu pripitý, cítiť z neho, prihovorí sa jej. Trochu zneistie, hlavou jej letia myšlienky, ako sa zachovať. Ak zareaguje príliš prudko a odmietavo, prípadne ho bude ignorovať, môže to u neho vyvolať agresivitu. Volí radšej miernejšiu taktiku, odpovedá  naoko prirodzene, nenútene, aj keď vo vnútri je napätá, nevie odhadnúť, čo je to za človeka. Vypytuje sa, kde bola, s kým, či sa nebojí ísť domov sama.

Pozýva ju, aby ešte zašla s ním niekde na pohárik. Odmieta, vysvetľuje, že je už unavená, zámerne zdôrazňuje, že doma ju čakajú. Začína byť dotieravý, snaží sa objať ju okolo ramien, ona uhýba, jediná úľava, že ju delí už len pár krokov od bránky. Nestačí dopovedať- „ja som už doma“, načiahne ruku za kľučkou, keď ju on schmatne, jeho lakeť má pod bradou, ruku na ramene a ťahá ju preč od domu, do ucha jej syčí, neopováž sa kričať, zabijem ťa. Onemie, zdrevenie, hrôzou jej znehybnie celé telo, ako z iného sveta vníma, čo sa s ňou deje. Vlečie ju cez ulicu, k autobusovej zastávke, k žltému paneláku, ku kríkom.

Vtom sa v nej niečo vzoprie, zmobilizuje, celou silou ho kopne, ani nevie kam, ten zanadáva, od bolesti uvoľní zovretie a ona beží, trasúcimi rukami odomyká vchodové dvere, vyletí po schodoch, odomkne dvere bytu, zabuchne, oprie sa o ne, až tam sa cíti v bezpečí. Tak veľmi sa jej žiada hodiť do maminho náručia, vyplakať, vyžalovať, ale čosi jej zabliká, nech to nerobí. Stúpa teda schodmi do svojej podkrovnej izbičky, zatvorí dvere, zvezie sa na zem, hlavu zaborí do perín a plače, plače, plače. Celá sa trasie a kvíli, vyplavuje zo seba strach, hnus, bezmocnosť, odpor, krivdu...

Celé roky nosila v sebe toto tajomstvo, až ako dospelá žena dokázala matke povedať, čo sa jej stalo ako stredoškoláčke v jednu piatkovú noc. Sama hľadá odpoveď, prečo. Možno ju nechcela raniť, vedela, že by sa trápila, bolelo by to. Možno sa bála o svoju čerstvo nadobudnutú slobodu, určite by ju potom dlho nikam nepustila a ešte čosi nedefinovateľné jej bránilo hovoriť o hroznom zážitku. Nedokázala ho spracovať, nevedela pochopiť správanie muža. Predstavovala si ho ako otca rodiny, ktorý sa cez deň chová celkom normálne. Možno ho stretáva v neďalekej samoobsluhe, možno jeho žena, deti ani netušia, čo sa skrýva v ich otcovi. Rôzne myšlienky jej blúdili hlavou a nepoznala odpovede. Dlho ju pri stretnutí s mužom stredného veku v koženej bunde zamrazilo, v tme a šoku si nezapamätala jeho tvár, čo keď je to on.