Už aby bol pondelok

„Dnes nie. Okolo tretej prídu naši. Jedine, že by sme išli hneď a do tretej sa vrátili,“ reagujem do telefónu.„Dobre, tak ma prezvoň, keď budeš hotová, ja som už naobedovaná.“

„Ty si ich k nám zavolala bez toho, aby si sa ma opýtala?!“ zisťuje Petra pobúrená.

„Áno.“

„Vôbec ti nevadí, že nemám na nich náladu?“

„Nie, nevadí. Minule som sa ťa pýtala, poslala si ma preč, nechcela si návštevu. Z času na čas to môžem tolerovať, ale to neznamená, že budem iba ja odchádzať z domu a k nám prestanú ľudia chodiť. Keby sme mali jednu izbu, dalo by sa to pochopiť a ospravedlniť. Takto môžeš odísť do svojej, nikto sa nebude na teba hnevať.“

Neprotestuje.

„Idem s vami von.“

„Peti, dnes fakt nie, sú mínusové teploty a vietor, nevydržala by si tam ani desať minút. A keby si videla tie cesty, chodníky. Niekto odhrnul, niekto nie, autá z cesty nahrnuli sneh na prechody, jednoducho katastrofa. Ani ja nebudem dlho.“

Vrátim sa okolo tretej, návšteva zvoní pred štvrtou. Petra chvíľu sedí s nami v obývačke, neskôr ide skontrolovať Filipa, čo robí v jej izbe. Počujeme tlmený rozhovor, našli nejakú spoločnú tému, žiadne zvady.

Na veľkom stole je rozložené scrabble, Renátka nemá chuť, vyložím jej časopisy a my traja- mama, brat a ja, sa už trasieme na písmenkový súboj. Filip prichádza pred koncom partie: „Vy hráte bezo mňa?! Prečo ste ma nezavolali?“

„Nechceli sme rušiť, ďalšiu hru si dáš s nami.“

Začíname vo štvorici, Petra sa usadí vedľa Renátky, rozprávajú sa o centre, púšťajú si hudbu.

Odchádzajú po ôsmej, pohodička pohoda, nad očakávanie.

Petra len tak prehodí, že štyri hodiny na návštevu je veľa, je unavená, to je všetko. Pozrieme si spolu telku, keď si líha do postele, zamáva na mňa, kľaknem si k posteli ako voľakedy a sme si blízko.

***

Ráno začína útočne: „Uvarila si tie vrtuľky včera?“

„Aké vrtuľky? Prečo, načo?“ pýtam sa rozospatá.

„Čo bude na obed k mäsu, keď sme včera dojedli tarhoňu?“

„Jaj. Môžeš očistiť štyri zemiaky, urobíme si kašu.“

„Nie, že by sa mi nechcelo, ale zemiaky sa k bravčovému nehodia.“

To je pre mňa novinka. K bravčovému dusenému sa podľa mňa hodí všetko a zemiaky celkom určite.

„Ako chceš. Ja zjem aj s chlebom.“

„Neurobíš tie vrtuľky?“

„Pozri, ja idem rozobrať stromček, povysávať, mám toho celkom dosť v pláne.“

Panovačne sa niečoho dožaduje, odpovedám jej rovnakým tónom.

„Mama! Vieš, že neznášam, keď mi robíš zrkadlo!“ snaží sa byť vážna, ale rozrehoce sa, pobavila som ju svojou vernou interpretáciou.

„Keď to nešlo zastaviť. Tak mi zachutilo napodobniť ťa, sorry,“ smejeme sa obidve.

Začínam oberať stromček, periférne vidím, že sústredene rypká nechtom do zahojenej dlane. Pritom ráno vyjednávala, aby sme išli čo najskôr k doktorke, nech jej vysadí tú chémiu, už nepotrebuje tabletky.

„Peti, prestaň.“

Zavrčí a pokračuje. Podávam jej časopis, nech odpútam pozornosť od sebapoškodzovania.

Odhodí ho, nedá sa odradiť. Zopakujem niekoľko pokusov, neúspešne, opýtam sa jej na rovinu: „Nemám si ťa všímať? Mám ťa nechať? Nebudeš si potom vyčítať, že si tomu zasa prepadla? Nechceš sa venovať niečomu inému?“

Zošuchne sa na zem, naštvane odkolenuje do kuchyne a predsa len vytiahne zo špajzy zemiaky a očistí ich.

Naobedujeme sa, aj tak vidím, že ju niečo žerie. Pokračujem v upratovaní, keď si na chvíľu sadnem, príde za mnou.

„Buď som tu s tebou, alebo s týmito dvanástimi stenami!“

Neviem, čo odo mňa chce.

„Prečo nič nehovoríš?!“

„Nič si sa ma nepýtala.“

„To sa musím pýtať?!“

„Ja neviem. Máš telefón. Ak si chceš niekoho pozvať, zavolaj mu. Ak chceš k niekomu ísť, povedz kam. Vonku je na prechádzky zima.“

„Prišla som na to, že ty ma iba ťaháš dolu.“

„To ako myslíš?“

„Aj minule. Keď som hovorila, že chcem ísť do roboty, nakoniec si ma presvedčila, že vlastne neviem nič robiť. Díky. To mi fakt zdvihne sebavedomie!“

Nemá zmysel púšťať sa s ňou do debaty v okamihu, keď potrebuje nájsť vinníka za každú cenu.