Uspávanie

Postupne sa všeličo podozvedám.

„Vieš, vtedy, ako Eva niečo stratila a nevedela to nájsť. Hovorila som ti, aký amok ju chytil. Bolo to hrozné. Vtedy som si uvedomila, ako ste sa cítili vy, keď som to stvárala ja. Ten človek to v tej chvíli tak nevníma, nevidí sám seba. Teraz som to po prvýkrát zažila, bolo to fakt hrozné.“

„Je fajn, že si si to uvedomila.“

„Nemajú to s nami ľahké. Decká, keď majú ráno nejaký konflikt, už sa to vlečie celý deň, je tam napätie, je ťažké ich dať do normálu. Na desiatu išla Kaťa s vozíkom, niečo jej spadlo a už sa začali obviňovať jeden druhého, kto zato môže. Kaťa kričí vždy, vieš si predstaviť, ako kričí, keď sa hnevá.“

Minule zasa mudrovala: „Hovorí sa, všade dobre, doma najlepšie. Ale ja to otočím, všade dobre, v centre najlepšie. Napíšem vám jedálny lístok, aj ako sa treba ku mne správať.“

„Jaj, moja, ale ja nemám štyroch dodávateľov, u ktorých objednávam obedy, ani masérov k dispozícii,“ prídu mi smiešne jej požiadavky.

„Dostala som vyúčtovanie za dva mesiace. Zdá sa mi to veľmi veľa,“ podáva mi poskladaný hárok.

Preštudujem faktúru, naopak, som spokojná.

„Peti, to vôbec nie je veľa. Uvedom si, že trikrát do týždňa tam desiatuješ, obeduješ. Masírujú ťa, všeličo učia, aj materiál, z ktorého vyrábate brmbolce, pohľadnice, niečo stojí. Pomôcky na kreslenie, vystrihovanie. Budeme aj tento rok zbierať dve percentá z daní, zarobíme si na pobyt. Toto nech ťa  netrápi.“

Večer pozeráme všetky tri nemecký film, Petra uprostred, my sústredené na komplikované vzťahy rodičov a detí, ona zahľadená na svoju dlaň, rypká a rypká.

Monka ju upozorní: „Prestaň, Peťa.“

„Nestaraj sa!“ pokračuje, nenechá sa vyrušiť.

Neskôr Monka skúsi s humorom: „Nechceš nejakú pomôcku? Išlo by to rýchlejšie a ľahšie.“

„Prestaň!“ odvrkne naštvane. Nedokáže sa odtrhnúť ani na sekundu, v zaujatí sa skláňa, ťahá ju to doprava, takmer leží.

Ja nezasahujem, Monka to vzdá tiež. Nerozumieme.

Večer, keď Monka vychádza zo sprchy, nachytá nás v Petrinej posteli: „To čo je?! Mamička ťa uspáva ako bábo?“ posmieva sa.

Petre to neprekáža, ešte viac ma objíme, div mi hlavu neutrhne. Smejeme sa, rozlúčime  a odchádzame s Monkou po schodoch do svojich brlôžkov.

Ráno prebehne bez najmenšieho zádrheľa. Schádzame po schodoch: „Petra, dnes to bolo na jednotku s hviezdičkou! Som maximálne spokojná, si zlatíčko.“

Na zastávke je ukrutná zima, čakáme iba štyri minúty, aj tak nám krehnú prsty v rukaviciach, šúcham jej mojimi dlaňami, nevie si ich sama rozhýbať. Usmieva sa a rozpráva o Petrovi Aristonovi, o výhľade z okna na more, o šoku, ktorý utrpí, keď sa vráti z tepla do takejto zimy.

„Aké je to letieť lietadlom?“ je zvedavá.

„Úžasné! Ale sú aj ľudia, pre ktorých je to utrpením.“

„Prečo?“

„Niekto má fóbiu z lietania. Je to uzatvorený priestor, bez možnosti vystúpiť počas letu. Z autobusu, z vlaku, z auta, môžeš vystúpiť. Stačí ten pocit, že na nasledujúcej zastávke môžeš. Ale vysoko vo vzduchu...chápeš!“

„Dvadsiatehovôsmeho oktoooobra!“ rozosmejeme sa.

„Toto je naša rozosmievacia zastávka,“ poznamená Petra.

Nestihnem otvoriť druhé dvere, už nás v nich víta Maťo: „Dobré ránko!“

„Dobré ráno, Maťo!“

Sprevádza nás dozadu, za skrinky, Dalibor je mu v pätách. Ten sa iba opýta Petry ako sa má a odchádza, zrejme pochopil, že na Maťa nemá, ten ho prevalcuje.

„Už mi konečne povedzte, či má Petra frajera,“ obvyklá téma.

„Maťo, a ty máš frajerku?“ prechádzam do protiútoku.

„Nemám. Na čo by mi bola!“

„No vidíš. A Petre na čo by bol?“ odbijem ho so smiechom, možno už dá pokoj.

Oprie sa o okno, privrie oči a čaká. Postavím Petru, vyberiem fusak, miesto toho, aby som ho zaniesla na najbližšiu lavičku a potom do skrinky, strčím ho do rúk Maťovi: „Nespi! Šup šup, zanes ho do skrinky!“

„To čo?!“ vyvalí oči, prekvapený.

„No využijeme ťa, keď ťa máme po ruke, nie?“ usmievam sa. On má zmysel pre humor, sám zvykne vtipkovať.

Kým sa vráti, Petra už sedí späť vo vozíku: „Postaráš sa o ňu? Môžem odísť?“

„Jasné! Ideme na to, Peťa!“ a už jej ťahá rukáv na vetrovke.

Nemusím bežať, dokonca mám čas vychutnať si pomaľovanú zastávku. Mráz sa pohral, maľoval celú noc. Dvojité špeciálne sklo, zamrznuté zvonka aj zvnútra, vytvára zaujímavú mozaiku, čiary s hviezdičkami tvoria kométy, prelínajú sa, roztrúsené vločky pôsobia ako jemnučká krajka na šaty pre princeznú.