Moja predstava

Vchádzam dnu, Maťo vyrazí s vozíkom predo mnou, uteká, sklápa vozík ku sebe, Petra takmer leží, znova ho vzpriami a prudko zatočí, zaparkuje na našom obvyklom mieste. Na Petru nevidím, či sa z toho teší, alebo je vydesená, ja sa smejem: „Takúto rallye s ňou naposledy robil Rudo v prvej triede na základke.“

„Tak Rudo je jej frajer!“

„Ale to bolo na prvom stupni na základke! Rudo už má svoju partnerku, je z neho dospelý muž. Počuj, Maťo a nechceš si ju ty zobrať za ženu?“ srandujem. „Ja by som vás občas prišla pozrieť, priniesla nejaký koláčik.“

„Možno aj ja by som upiekla,“ pridáva sa Petra.

Nachvíľu sa zarazí, akoby sa zľakol, či to nemyslíme vážne, potom sa uvoľní: „Čo by som ja s ňou robil, neviem čo sám so sebou. Dnes bola dobrá. Všetko spapala,“ mení tému.

„Čo ste mali dobrého?“

„Vyprážaný encián so zemiakovou kašou.“

Pomáha mi s obliekaním, nosí veci zo skrinky, vyvezie ju pred dvere a beží späť.

„V stredu ideme na bowling, robili sme plány na budúci týždeň,“ rozhovorí sa Petra na zastávke. „Neviem, či netreba pritom stáť, či to zvládnem z vozíka.“

„Veď uvidíš, skúsiš. Ja som na bowlingu nikdy nebola, opýtaj sa Monky.“

„Hovorila som Alenke, že nezvládam situácie, kde sa robí niečo na čas, som v strese a ona mi – ty si už jak tá Vašíčková! To je Monika, vieš, tá sa všetkého bojí.“

Dala som jej podpísať vyúčtovanie peňažného daru z nadácie za rok 2016. Nekomentovala, myslela som, že ani nečítala, čo bolo na zozname.

Na druhý deň: „Ty si tam prečo dala scrabble, keď ja ho nehrám! To ty si na ňom závislá!“

„Petra, ale kupovali sme ho na odporučenie tvojho psychológa. Nepamätáš sa? To Mirko nám povedal, že spoločenské hry spájajú rodinu. Psychiatričke si dokonca vtedy povedala, že scrabble nám zachránilo rodinu. Páčilo sa ti to zo začiatku.“

„Ale prišla som na to, že mi to neprospieva. Som v napätí, neviem sa dlho sústrediť, mám z toho stres.“

„To je v poriadku. Nenútim ťa do hry, ale ani sa necítim previnilo, že som ho dala na zoznam pomôcok pre teba. Skúsili sme, nevyšlo, nepôjdem ho predsa vrátiť do obchodu, takúto reklamáciu by neuznali. A nikde nie je napísané, že po čase sa ti hra zapáči a budeš hrávať s nami rada.“

Upozorní ma na trinástu komnatu Filipa Tomsu. Je to náš obľúbený herec. Má staršiu sestru Evu, ktorá je v dôsledku komplikovaného pôrodu mentálne postihnutá. Redaktorka mu kladie otázky, pátra po strastiach života s postihnutým súrodencom. Filip sa zamýšľa, pokúša čo najpravdivejšie popísať svoje detstvo. Maminka jeho otázky, prečo Evička nedokáže toto a toto, hoci je staršia, vysvetľovala tým, že je chorá. Stačilo mu to. Až keď začal chodiť do školy, hneď v prvej triede sa snažil učiť sestru to, čo sa naučil on. Posadil ju na stoličku za stolík a učil. Vtedy pociťoval bezmocnosť, keď videl, že to jednoducho nejde. Brával ju von, dával na ňu pozor. Nestretal sa s posmeškami, žijú na dedine, poznajú ich.

„Iba raz jej decká zavesili čiapku na konár a on ju nedočiahol. Vtedy prišiel domov nešťastný a povedal, že ju viac so sebou nezoberie. Považoval to za svoje zlyhanie, že ju nedokázal ubrániť,“ pridáva Filipova mama.

„Nepamätám si túto konkrétnu situáciu, ale viem si predstaviť, ako som sa cítil. Bezmocnosť. Ona sa nedokáže brániť. Keď mám teraz dve dcéry...“ nevládze ďalej, je dojatý.

„Do prvej triedy chodila, učila sa čítať, písať a popoludní som ju učila doma. Stále som ju učila, ona sa to aj naučila, ale absolútne jej chýba logické myslenie, čo sa naučí, nedokáže použiť. Nevie povedať, či jej je zima, alebo teplo, či a čo ju bolí, ale vníma. Poznám to podľa toho, že svojim spôsobom dokáže vyjadriť bolesť, tak sprostredkovane. Povie - pani Šimánkovú bolelo brucho a ja viem, že bolí ju,“ vysvetľuje mama.

Eva má na stole knižku, takmer plynule číta redaktorke text, ale nerozumie mu. Na akúkoľvek otázku odpovedá úplne od veci. Tón jej hlasu vyjadruje istú nespokojnosť, ako by ustavične ľuďom protirečila, ale je to len také nevinné hundranie.

Otec nerozpráva, nikto sa ho nič nepýta, ale je tam. Sedia za jedným stolom, spolu idú na prechádzku, stačí čítať v jeho očiach. Je s nimi, je oporou, v dobrom závidím. Toto je Rodina.

„Čo budúcnosť?“ zaujíma sa redaktorka.

Mamina predstava: „ Možno sa vám to bude zdať necitlivé, ale prajem si, aby sme oči zatvorili spolu. Alebo ona o trošku skôr, aby som vedela, že je na poriadku. Viem, že Filip by sa postaral, ale ja si neželám, aby v tom pokračoval.“

Filip: „Beriem to ako samozrejmosť, je súčasťou môjho života. Ale nemám konkrétnu predstavu. Neviem, kedy to bude, v akom zdravotnom stave bude ona, ja. Možno budem vtedy na dôchodku. Tak budeme spolu žiť ako dôchodcovia,“ usmeje sa.

Filipova manželka: „Počítam s tým. Keď som si Filipa brala, vedela som, čo pre neho znamená. Berieme ju ako naše tretie dieťa. Je nepredstaviteľné, aby sme uvažovali o umiestnení do nejakého zariadenia. Filip ju často navštevuje, chodí s ňou na kúpalisko, blbne s ňou vo vode, nosí ju na pleciach, ona sa akože na neho hnevá, ale smeje sa, má to rada. Bráva ju na premiéry, na výlety, v inom prostredí nemáva záchvaty vzteku.“

Táto jediná  vetička počas celého dokumentu naznačila, že doma ich máva.

„Čo vám dal život s postihnutou sestrou?“

Filip sa zamyslí, nevie. Skôr nevie vyjadriť slovami a potom: „Myslím si, že som lepší človek. Nechcem, aby to vyznelo, že sa chválim, ale nebol by som takýto, nebyť jej.“

„Ako sa máš ty, Filip?“

„Ja? Ja sa mám výborne! Len...často sa pýtam, prečo ja, prečo ona nie, prečo ja som dostal od života tie dobré karty...“ dojatie mu bráni pokračovať.

Doznievajú pocity, Petra si utiera slzu.

„Pekne to ten Filip povedal. Aj ja mám ten pocit, teraz som si to uvedomila. Aj ja som lepšia vďaka tebe,“ zamýšľam sa.

„Filip je. Ale ty si trochu fandíš, sorry,“ uzemní ma Petra a zameria sa na iné: „Tá matka bola krutá! Prečo nechce, aby sa Filip o ňu postaral?! Dokonca jej praje, aby zomrela skôr!“

„Mám to podobne.“

„Ty chceš, aby som zomrela?!“

„To nie. Mám na mysli tú starostlivosť. Nerada by som ju automaticky preniesla na tvoje sestry. Kedysi som premýšľala, že ak zostarnem natoľko, že sa nebudem vládať o teba a o seba postarať, našli by sme sociálne zariadenie, kde by sme išli bývať spolu. Teraz už viem, že potrebujeme každá vlastný priestor. Treba uvažovať aj s možnosťou, že tu už nebudem, vtedy by som bola rada, keby si sa udomácnila v nejakom chránenom bývaní, kde by si mala svoju izbičku, ale chodila by si medzi ľudí do jedálne, do spoločenskej miestnosti, na výlety, na koncerty. Bol by tam lekár, psychológ. Toto je moja predstava. Netvrdím, že Ivana sa s ňou stotožní a nezoberie si ťa k sebe. Vždy mala svoju hlavu. Ani za Monku nerozhodujem. Ale ktovie, čo bude. Život prináša zmeny, je nepredvídateľný. Pozri na Peťa z Višňového. Keď sme ho spoznali, mal osemnásť, starali sa o neho rodičia. Otec zomrel, mama zostarla a on má svoju rodinu. Ochrnutý vozíčkar si našiel ženu s deťmi a sú rodina. Janka sa o neho postará, on vie poradiť, aj zarobiť peniaze z postele, z vozíčka, cez internet. Posiela fotky z dovoleniek, sú spolu šťastní. Možno aj ty stretneš muža, ktorý ťa bude mať rád, takú, aká si a naše úvahy sú zbytočné, predčasné.“

*

Ráno má pustené rádio, perfektná pesnička, spievam si, tancujem, len tak mimochodom, počas chôdze, neuvedomujem si to.

„To zas dnes bude s tebou deň!“ prevracia oči, ale počujem v hlase zhovievavosť. „Ty by si celkom zapadla medzi našich klientov,“ naznačuje mi, že som blázon.

A ja sa smejem.