Docentka

Po skúsenostiach z prvého ročníka, vybavujeme individuálny študijný plán. Kým dcéra sedí na prednáške, vybehnem po schodoch, komplex univerzity pozostáva z budovy A, B a C, nebudem ju ťahať so sebou, potrebujem už len jeden podpis od dekana. Vopred sa informujem, kde úraduje, kedy má určené hodiny pre študentov, idem na istotu.

Pri dverách zvončeky, študujem poctivo, nech zatlačím na ten správny. Sekretariát dekana, to je ono. Počujem sympatický hlas, vypočuje si dôvod návštevy, áno, nech sa páči. Cvak, môžem vojsť do chodbičky mnohých kľučiek. Jedny dvere sú napoly otvorené, priam pozývajú, iste už na mňa čaká, letmo prebehnem pohľadom tabuľku – sekretárka a vojdem. Pracovňa prázdna, do ďalšej dvere odchýlené, chvíľočku postojím, či sa nevynorí odtiaľ. Podozrivé ticho. Tak asi nie, počkám teda na chodbe. Vychádzam, oproti sa rúti blondína v strednom veku, nestihnem ani dobrý deň dopovedať.

„Vy čo robíte v prázdnej kancelárii?!“ skríkne na mňa, akoby som odnášala jej peňaženku.

V ruke zvieram môj obal, neveriacky na ňu hľadím: „Prosím?“

„Čo robíte v prázdnej kancelárii?!“ osopí sa ešte ostrejšie, priam opovržlivo pokrúti hlavou spôsobom – takúto nehoráznosť som ešte nezažila.

Nechápavo vysvetľujem: „Prepáčte, pred chvíľou som s vami hovorila, otvorili ste mi...myslela som...“

Nie je zvedavá, čo som myslela, vyštekne: „Sekretariát!“

„Prosím?“ opäť nerozumiem.

„Na sekretariáte!“

Aha. Zrejme som nebola na tom správnom.

Pani vojde do kancelárie, ja pokračujem dlhou chodbou, dôkladne čítam tabuľky, kým si nie som na sto percent istá, ktorá patrí sekretárke pána dekana, našľapujem opatrne, aby som  nikoho nerušila. Tu je to. Zaklopem, počkám, vojdem, pozdravím, vysvetlím...

Milá mladučká, tiež blondínka, ochotne berie tlačivo: „Samozrejme, nemusíte čakať, máte to vyplnené správne, po podpise pána dekana to automaticky presúvame na študijné oddelenie, tam si to založia do spisu.“

„Ďakujem veľmi pekne, do videnia!“ odchádzam.

Cestou späť míňam ešte stále otvorené dvere, pani ťuká do počítača, žeby trpela klaustrofóbiou?

Nedá mi nezastaviť sa: „Ešte raz sa ospravedlňujem, prepáčte, že som vošla, myslela som, že tu je sekretariát dekana.“

Tento raz nevydá hlásku, nepohne hlavou, pokračuje v písaní, nevenuje mi pohľad, totálna ignorácia.

Pomyslím si svoje, keby som mala istotu, že je to sekretárka a nie docentka G., u ktorej by mohla mať v budúcom semestri dcéra skúšku, poviem aj nahlas niečo o slušnom správaní. Bola a mala.

***

Neviem, ako inde, ale na našej univerzite je to takto. Hodí sa test, výsledky zverejnia na nete a potom príde naháňanie profesorov s indexom, pretože nestačí, že známky nahodia do počítača, do automatizovaného informačného systému, musia byť zapísané aj aj.

Profáci sedia v budovách A,B,C, na rôznych poschodiach, u seba sú málokedy.

Ideálne teda je, vyčíhať si ich pred dverami, keď dajú ďalší termín skúšky.

Tak sme urobili aj dnes. Čakáme vo vstupnej hale, profesorka vojde, rýchlym krokom sa vzďaľuje k bočnému schodisku, skúšku má mať v aule.

Rýchlo pozdravíme, aby neušla, slušne poprosím: „Môžete prosím vás na moment? Dcéra potrebuje zapísať skúšku.“

„Skúšam!“ ani sa nezastaví, neodzdraví. Zostaneme bezradne na seba pozerať pod schodmi.

Z výšky na nás fľusne: „Ak chcete, prineste index pred aulu!“

Pre vozíčkarku sú to - schody, podlažie, schody, ale veď má mňa, vybehnem teda s indexom pred aulu a čakám. Bolo nás tam hádam zo desať.

Madam po desiatich minútach okolo nás prefrčí, bez pozdravu vypustí do éteru: „Vyzbierajte indexy, napíšte dátum a za čo!“ Mizne za dverami.

Vypisujeme dátumy, ukladáme indexy úhľadne jeden na druhý, nevieme, či môžme vojsť, či čakať.

Po pätnástich minútach vyjde, skloní sa nad indexy, zhúkne: „Dajte mi pero!“

Popodpisuje a znova bez pozdravu zapadne do auly.

Za dva roky som na našej univerzite stretla množstvo milých, sympatických, ústretových ľudí, vyučujúcich aj študentov a jednu ... Doplňte si sami.