Pokračuje

Ďalší mail: „Že čo chcem ? Hádaj... chodiť a byť nezávislá.... ale závislá budem furt... a cítim sa jak idiot...“

Zrejme oneskorená odpoveď na moju otázku.

„Môžem ti s tým ja nejako pomôcť? Dnes a konkrétne?“ pýtam sa mailom. Čakám, nič, pokračujem v čítaní.

Keď neskôr nazriem, nájdem odpoveď: „Neutekať odo mňa.“

Vrátim sa teda dole. Umývam riad, ona v izbe buchoce, neviem, čo robí. Ak niečo potrebuje, počuje ma, že som nablízku. Utieram stôl, keď zahučí: „Už si doumývala?!“

„Áno. Potrebuješ niečo?“

„No nie!“

Utieram teda ďalej.

„Asi by som sa nepýtala, keby nepotrebujem!“

„Tak ma normálne zavolaj a povedz, čo chceš.“

„Som obutá!“

„To znamená čo?“

„No asi že mi máš zapnúť pracky, nie?!“

Prídem za ňou: „Petra, čo sa deje? Prečo sa takto chováš?“

Zlostí sa.

Zapnem jej pracky, podám barle. Odchodí si dve kolieska, z posledných síl dosadne na posteľ a vyčíta, že sa vytratila rodinná atmosféra. Že od nej odchádzam, ona je sama dole, ja hore.

„Petra, ja ti nerozumiem. Najskôr sa zlostíš, že som u teba, potom mi vyčítaš, že od teba utekám.“

„Zasa sme v slepej uličke a ideme proti sebe.“

„Ale ja nejdem a nechcem ísť proti tebe. Podaj mi ruku, pôjdeme spolu. Vyvediem ťa z nej! Len potrebujem vedieť kam.“

Rozplače sa tak úprimne. Nie je tam hnev, ale ozajstná ľútosť.

„Lenka nemá problémy upiecť koláč. Aj ja by som chcela. Ale zo začiatku potrebujem tvoju pomoc.“

„Petra, zavolala si ma niekedy, poď so mnou, chcem upiecť koláč? Odmietla som ťa? Jasne, že by som ti pomohla s čímkoľvek. Všetko, čo sama nezvládneš, urobím ja. Zapnem ti trúbu, vložím plech. Stačí povedať.“

„Vieš, oni nás tam stále strašia, pripomínajú, že rodičia tu nebudú večne, aby sme sa naučili o seba postarať.“

„Neber si to osobne. Týka sa to hlavne deciek, ktoré majú zdravé nohy, ruky, nech sa viac zapájajú v domácnosti. Učia ich seba obsluhe, práci v kuchyni. Oni to fyzicky dokážu, len potrebujú usmerniť, získať správne návyky.“

„Ja sa bojím. Mám strach, čo bude so mnou, keď tu ty nebudeš.“

Objímem ju a chlácholím: „Neboj sa. Ešte sa nikam nezberám. Máš okolo seba toľko dobrých ľudí, nemáš sa čoho báť. Budeš mať asistentku, keď ja nebudem vládať, všetko sa vyrieši, netráp sa tým teraz.“

„Vieš, tam vidím, že robím pokroky. Doma nič. Stále som na tom istom mieste.“

No lebo týždeň chodíš s barlami, potom sa na to vykašleš, raz si zabrnkáš na klavír, mesiac si ho ani nevšimneš. Nemáš pevnú vôľu. Takto to nejde. Zemiaky si nečistila nepamätám kedy. Všetko by si chcela, ale bez práce. Šibnutím čarovného prútika.

„Ty nie si môj nepriateľ! Môj vozík je nepriateľ! Keby som chodila aspoň ako Patrik!“

Figu borovú. Keby si si prečítala knižku, čo si dostala, by si čumela, čo dokážu vozíčkari. Žiadny nepriateľ. Ale fňukať a nechať sa ľutovať je pohodlnejšie.

Objatím sa upokojila, nepoviem jej natvrdo, čo si myslím, nechcem ju znova rozrušiť. Som rada, keď zahrkoce vo dverách kľúč a prichádza Monka.