Po roku v centre

Voľby do VÚC. Vyšší územný celok. Petra sa pripravuje, koho z poslancov zakrúžkuje, koho chce za župana. Milo ma prekvapí takýmto aktívnym prístupom.

„Vieš, včera sme mali v centre takú prednášku. Baby to tak veľmi zjednodušene pripravili, aby tomu decká aspoň trochu rozumeli a nakoniec aj mne to pomohlo zorientovať sa. Ja som im to čítala a popritom aj niečo vysvetlila. Povedala som im, že kto nepôjde voliť, nemá právo potom nadávať.“

V duchu sa usmievam, toto som vždy hovorila jej sestrám, keď sa im nechcelo.

Pomôžem jej s vozíkom za zástenu, ostatné nechám na ňu. Trvá jej to dlhšie, než ostatným, ale nie je žiaden nával a miesto dvoch pultov sú k dispozícii tri. Čakám, kým mi nedá znamenie, že je hotová. Sama by sa nevytočila, aby niečo nezhodila, neposunula, bolo málo miesta.

Vychádza spokojná, dôležitá, vonku je mimoriadne príjemne, slnečno, nechce sa jej ísť domov. Zamierime k rieke, má dnes deň – Karel začal mluvit.

„Včera som bola unavená, poprosila som Soňu, či by mi nepomohla na gauč, trochu si vystrieť chrbát. Po chvíli prišiel za mnou Martin, ten davník, priniesol si tie svoje veci a robil si pri mne.“

„Aké veci? Čo on robieva?“

„Má také omaľovánky a obkresľuje. Nekreslí to na iný papier, ale priloží si na obrázok a obťahuje. Mne by z toho preplo. Ale nechcem sa starať do ich výchovných metód. Možno by viac nezvládol. Videla som na ňom, že sa nemá dobre, má vtedy tak kŕčovite pokrčené prsty, neviem ti to ani ukázať, mňa by to bolelo. Snažila som sa nadviazať s ním rozhovor. Bola som prekvapená, že mi odpovedal, babám sa to moc nedarí. Nechce s nimi komunikovať. Hovoril, že ho nikto nemá rád. Že ho mama bije. Je teraz na psychiatrii a otec to s ním moc nezvláda. Neviem, či ho naozaj bije. Raz boli pre neho obidvaja rodičia a mamina sa mi zdala byť v pohode. Snažila som sa ho povzbudiť. Že nie je sám, že rodičia sa určite snažia ako najlepšie vedia, že to tiež nemajú jednoduché. Chcela som ho upokojiť, hovorím mu – podaj mi ruku. A on na to, že ja to nemám rád. Tak som nenaliehala. Všimla si ma Soňa a pýtala sa, či chcem posadiť do vozíka. Povedala som jej, že ešte nie, že chcem byť pri Martinovi. Potreboval to. Keď sme čítali niečo ako školský poriadok, bolo tam okrem iného, že ak sa niekto bude cítiť zle, ostatní ho majú podporiť, snažiť sa pomôcť mu. Lenže tie decká, aj keby chceli, jednoducho na to nemajú. Nechcem sa vyvyšovať, ale ja som na inej rozumovej úrovni a asi jediná som toho schopná.“

„Asi máš pravdu. Oni ti vedia pomôcť fyzicky. Odvezú ťa, pomôžu s obliekaním, obúvaním, ale psychickú podporu od nich asi nemôžeš očakávať.“

„Hovorím ti to preto, aby si vedela, že niektoré dni sú pre mňa dosť náročné. A vy s Monou, bez toho, aby ste vedeli, aký som mala deň, si zo mňa robíte srandu. Ako včera. Len čo prišla z roboty, hneď začala rýpať – niečo sa stalo, alebo je od rána takáto prednasratá? A ty si sa k nej pridala, srandičky, srandičky.“

„Prepáč, mrzí ma to. Aj my sme len ľudia, robíme chyby.“

„Ráno sa Dalibor s Maťom o mňa naťahovali. Dalibor si všimol, že mi už Maťo riadne lezie na nervy, tak sa nenechal odohnať. Maťo do neho rýpal – ako ju to obúvaš? A on mu s kľudom – vieš čo Maťo? Choď už radšej do obchodu. To sa mi rátalo.“

Rozpráva, rozpráva, som v strehu, keby bolo treba zareagovať, ale stačí jej len krátkym hlasovým signálom dať najavo, že počúvam. Niekedy je to únavné, ale vždy lepšie, ako dni, keď – Karel přestal mluvit.