Superstar

„Petra, vieš, že v nedeľu je v OC Laugarício predcasting na Superstar? Má tam byť aj Tomas Puskailer.“

„To faaakt? Nevedela som. Pôjdeme?“

„Pešo je to hoďku a pol. Ale keby išiel nejaký nízko podlažný, môžeme. Zistím na nete.“

V nedeľu popoludní sa oblečieme a vyrazíme. Pozrieme talenty, sadneme na nejaký zákusok, nakuknem aj do obchodov, takáto je moja predstava. Pódium je zatiaľ prázdne, ale všetko pripravené, na podlahe aj na zadnej stene modrý oválny znak superstar. Pripravená kamera, štáb Markízy sedí za stolíkom.

Keď na pódium vybehne Tomas Puskailer, ľudia sa zoskupujú do polkruhu. Jedna dievčina je už zaregistrovaná, podklad pripravený, začína spievať. Vtom Petra vyzlečie bundu, podá  mi ju so slovami: „Ideme!“

„Prosííím? Kam ideme?“

„No kde asi?!“ odvrkne podráždene. „Zaregistrovať sa. Idem na to!“

„Ty ideš spievať? Myslela som, že ideme iba pozrieť. Doma si nič nespomenula, že sa chystáš aj ty.“

To by som ti neobula snehule, ale čierne topánky, upravila obočie...to čo riešim?! A že na ľuďoch mi nezáleží. Urobí si hanbu. Je to niekoľko rokov, čo cvičila naposledy s učiteľkou spevu. Spievala na besiedkach, vyhrávala školské súťaže. Ona si urobí, či ja sa hanbím? To ako rozmýšľam!?

„So mnou nerátaj. Ak si sa rozhodla, ideš tam sama za seba. Bezo mňa.“

Naozaj iba chcem, aby bola samostatná? Alebo sa hanbím za ňu? Dištancujem sa, že to nie ja, to ona sama nevie odhadnúť svoje schopnosti?

„Ďakujem za podporu!“ vyštekne.

Zaberie do kolies a pristane pri stolíku. Chvíľu váha, nevie, koho má osloviť. Všimne si ju vysoký čierny muž zo štábu, podíde k nej s úsmevom, rozprávajú sa. Spolu so speváčkou schádza dole aj Tomas. Kľakne si k nej, diskutujú všetci traja. Pred ňou zaspieva nejaký chlapec a už ju nesú na pódium aj s vozíkom. Mikrofón pripevnia na stojan, ruky sa jej trasú trémou. Z reproduktorov zaznie melódia Perfect od Eda Sheerana a Petra spustí. Lenže hlavu zakláňa, takmer ju nepočuť, chvíľami vypadne, pomáha jej Tomas, celú dobu kľačí pri nej. Keď sa zasekne, povzbudzuje ju: „Snaž sa, Petra! Nevzdávaj to! Nebuď nervózna!“ V závere sa Petra chytí a dospieva sama. Búrlivý potlesk, Tomas už stojí a hovorí: „Ďakujem ti, Petra, že si prišla. Mnohí sú tu, aj by chceli a boja sa. Mali by si z teba brať príklad.“

„Aj ja som sa bála.“

„Čoho si sa bála?“

„To keby som vedela, tak ti poviem,“ hovorí do mikrofónu, tréma z nej opadla.

Jej úprimnosť vzbudí u divákov úsmev.

„Keď budeš doma viac cvičiť a vystupovať pred ľuďmi, aby si sa zbavila nervozity, raz budeš spievať ako anjelik.“

„Ďakujem ti!“ usmieva sa na neho.

„Dám ti veľkú pusu,“ pobozká ju do vlasov.

Dvaja muži priskočia, zložia ju. Petra sa obzerá, nevidí ma, ponáhľam sa za ňou.

„Si super! Máš môj obdiv za odvahu. Nečakala som to od teba,“ chválim ju.

„Smädná som. Poďme sa napiť!“

Je šťastná, sama neverí, že to nebol sen, že tam bola naozaj. Rozpráva, rozpráva, čo jej kto povedal, aká je na seba hrdá, že to dala. Akoby si ani neuvedomovala, že ten výkon bol neporovnateľný s dievčatami, ktoré vedeli pracovať s mikrofónom, jedna tam bola so svojou hlasovou pedagogičkou, iná študuje spev a má za sebou prvý muzikál.

Nakoniec predsa povie: „Ja viem, že to nebolo dokonalé, že nemám na to ísť ďalej, ale chcela som si to skúsiť.“