O vozíku

Po koncerte v kaviarni Sládkovič, začal blbnúť vozík. Ani sa nečudujem. Námestie rozbité, hrkotala som ju tam na zadných kolesách cez stavenisko, iná možnosť nebola. Našťastie máme náhradný. Každých päť rokov vzniká nárok na nový zo zdravotnej poisťovne, každých sedem na príspevok z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Škoda, že v čase, keď sme vybavovali posledný, bola “vyžratá“, a tak som v panike nechala vyrobiť širší, aby sa do neho zmestila. Lenže po vysadení jedného lieku, veľmi rýchlo nadobudla pôvodnú hmotnosť, tento zbytočne zaberá veľa miesta. Nezmestíme sa do každých dverí, aj v stacionári má problém v kuchynke. Čím skôr vybavíme nový, tým lepšie.

Prebehla som v hlave pravidlá a pustila sa do práce. K žiadosti treba priložiť tlačivo vyplnené obvodnou lekárkou, lekárske správy od odborných lekárov, nie staršie ako šesť mesiacov, kópiu rozhodnutia o invalidnom dôchodku za aktuálny rok, tiež za minulý rok, kópiu zmluvy so zdravotnou poisťovňou, aby bolo jasné, že posledný vozík máme od nich, inak by nám nevznikol nárok na príspevok zo sociálneho. Čestné vyhlásenie, že nemá majetok v hodnote, o ktorej sa nám ani nesníva, nezapamätala som si koľko. Gúglim na stránke, aby mi niečo neuniklo, nech nemusím chodiť dvakrát. Aha. Kópiu živnostenského listu firmy, u ktorej vozík objednáme, predfaktúru a ...prosím? Potvrdenie z daňového úradu, že za minulý rok nepodala daňové priznanie. Všetko mám už pripravené na hromádke, prekontrolované, keby nie toho posledného potvrdenia, môžeme vyraziť na úrad. No nič. Zoberiem ráno so sebou vyplnené tlačivo, na daňovom mi buchnú pečiatku, veď v PC to nájdu raz dva a ide sa. Petru odveziem do stacionáru, naspäť idem pešo, postíham. Klientske centrum je prázdne, aké šťastie.

„Dobrý deň, potrebujem iba potvrdenie pre dcéru, že za minulý rok nepodala daňové priznanie,“ ponúkam tlačivo spolu s jej občianskym.

„Zoberte si žiadosť, tam na vrchnej polici vzadu, môžete ju vypísať aj tu.“

Pripadá mi zbytočné toľké papierovanie pre jedno razítko, no čo už. Vypíšem, podávam a neverím.

„Pošleme vám to poštou, alebo si prídete osobne?“

„Prosím? To mi nemôžete dať hneď? Ja si počkám. Chceme žiadosť čo najskôr zaniesť na úrad.“

„Bohužiaľ. To nerobím ja, kolegyňa.“

„Neposielajte mi to poštou, prídem osobne,“ odpovedám sklamaná.

„Napíšte si sem telefónne číslo.“

Ďalší deň stratený. Motám sa po obchodoch, idem pozrieť kamošku, čo s načatým dňom. Po príchode domov začnem upratovať, keď zazvoní telefón.

„Dobrý deň, tu je daňový úrad, máte to hotové, nechám vám to v klientskom centre, dnes sme tu do piatej, ale môžete prísť aj zajtra, kedy vám vyhovuje.“

„Ďakujem veľmi pekne, prídem hneď.“

V momente som oblečená, nasadnem na prvý autobus, na daňovom oslovím pani z rána: „Dobrý deň, mala by som tu mať to potvrdenie.“

„To vám kolegynka tak rýchlo urobila? Áno, je tu,“ pozrie do košíka. „Občiansky preukaz poprosím.“

„Môj alebo Petrin?“

„Vy máte splnomocnenie?“ pozrie na mňa skúmavo.

„No...nemám. Potrebujem? Ak mi to ani teraz nedáte, ja sa rozplačem.“

„To nechcem, veď je Mikuláša. Dajte váš a podpíšte mi prevzatie.“ Zlomila som ju.

Ďakujem jej celá vytešená a bežím pešo pre Petru, nech nestrácame čas.

Je prekvapená, že prichádzam skôr, vysvetľujem, čo sa udialo, prečo ju unášam uprostred hry. Zjavne ju to potešilo, neľutuje.

„Ak sa nám pošťastí, nastúpime na nejaký autobus, čo ide na stanicu, odtiaľ je to na skok. Ak budú schody, makáme pešo. Dnes majú dlhý deň, ale čím skôr, tým lepšie, človek nikdy nevie.“

Vystihli sme dva autobusy, ani jeden nízko podlažný. Nevadí, nezmrzne, má deku aj rukavice, pokračujeme v ceste. Do cieľa dorazíme pred pol štvrtou.

„Dobrý deň, priniesli sme žiadosť o príspevok na vozík.“

Pani kontroluje, obracia listy: „Fíha, vy máte aj kópiu živnostenského, to už ani nevyžadujeme.“

„Nie? Keď sme vybavovali pred desiatimi rokmi, práve na tomto nás nachytali. Lehota bola tridsať dní. Na dvadsiaty ôsmy nám oznámili, že nám chýba kópia živnostenského listu, na základe toho prerušili konanie a pridali si ďalších tridsať dní. Nechcela som riskovať.“

„ Aj predfaktúru máte, to je dobre. A načo vám je potvrdenie z daňového úradu? Dcéra podniká?“

„Samozrejme, že nie. Ale písali na stránke firmy Kury, kde ideme objednať vozík, že potrebujeme. Sú tam rady, čo všetko má obsahovať žiadosť o príspevok.“

„Keď poberá plný invalidný dôchodok, netreba. Môžete si ho nechať.“

Ja blbec. Prečo som ja taká hyperaktívna. Mohla som si ušetriť ten dnešok.

„Všetko najlepšie k narodeninám, Petra!“

„Jeeej, vy ste si všimli ten dátum? Ju priniesol Mikuláš. O tri mesiace skôr.“

„Všimla. Ja mám zasa doma vianočný darček,“ usmieva sa. „Dobre. Je to v poriadku, žiadosť zaevidujeme.“

„Naozaj už nič od nás nepotrebujete? Je to všetko?“

„Naozaj. Pekný deň vám želám.“

„Ďakujeme veľmi pekne, dovidenia!“

„Juchuuuu! Máme to!“ vytešujem sa, len čo zatvorím dvere.

Teraz už len čakať na predvolanie na posudkovú komisiu, potom na rozhodnutie, či a koľko nám prispejú, potom môžeme poslať objednávku do firmy. Snáď náhradný vozík nesklame, do príchodu nového musí vydržať.