Vianočný večierok

Vianočný večierok. Neuveriteľné. Dobre si pamätám rozporuplné pocity z minuloročného, dnes sú celkom iné. Vtedy bola v centre necelý mesiac, len sme sa rozkukávali, nevedela som, kto je kto a hneď veľká udalosť. Vraj premiéra divadla. Tak nás informovala Petra. Prišli sme teda na divadelné predstavenie, v počte  Hujerovcov, očakávajúc anonymné prostredie, stoličky v radoch ako v kine a pódium. Prekvapenie. Na stoloch obrusy, občerstvenie, príhovor predsedu asociácie zväzov zdravotne postihnutých, scénky, pesničky, rozdávanie mikulášskych balíčkov. Veľká sála, zlé ozvučenie. Medzi našimi sa motali kolegovia z Adamovských Kochanoviec, nevedela som rozlíšiť, ktorí sú odkiaľ, stupňovali sa pochybnosti, či tam patrí.

Tohto roku nás privítali priamo v centre, pozvaní boli iba rodičia. Petra miesto tatina oslovila môjho brata. Neodmietol. Orientačné neschopnosti sme po mojom otcovi získali obaja. Vzhľadom k tomu, že ja do centra chodím už rok, trúfla som si sprevádzať ho, inak by sa mohlo stať, že by dorazil po skončení programu, ak vôbec. Autobusy nám šťastnou náhodou prišli z opačných strán mesta na zastávku Cintorínska v rozpätí pár minút.

„Je to ďaleko?“ pýta sa len čo vystúpi.

„Nieee. Prečo sa pýtaš?“

„Chcel som si zapáliť.“

„Tak to zasa môžeš. Je to takých desať minút, akurát na jednu cigaretku.“

Asi v polovici cesty sa načiahne za odpadkovým košom, ruka sa blíži k okraju, len tak - tak, že ju ešte nezahasil, keď som skríkla: „Nie! To je škoda! Ešte nemusíš!“

Brat sa zasekol, pozrie na mňa: „Ty si dobrá sestra. Praješ mi. Iste mám na pľúcach len malý nádorík, škoda by bola nenechať ho narásť,“ zahlási s humorom jemu vlastným.

Vtom si uvedomím, ako hlúpo som zareagovala. Vybuchneme do smiechu, až sa prehýbame v páse, nemôžem prestať, uvedomiac si absurdnosť mojej reakcie. Brat sa smeje na mne, ešte si párkrát potiahne, zahodí cigaretu a sme na mieste.

Decká sú v predsieni, vítajú nás, Petra už zaujala pozíciu moderátorky, je zaparkovaná s vozíkom pred divákmi – rodičmi. Prisadneme k nim, je plno.

Petra, trémistka, posledné dni prežívala v napätí, ale na vystúpení nebolo nič poznať. Len ja viem, že úsmev, ktorý pôsobí milo a bezprostredne, máva práve pri nervozite. Bola jedna z troch moderátorov, rozprávačka v divadielku, speváčka sólistka – v menšom priestore jej hlások vynikol aj bez mikrofónu. Haleluja zaspievala bezchybne. Bola som na ňu taká pyšná. Rozprávala s dôrazom, robila pauzy, kde bolo treba, intonovala prirodzene. Dalo by sa povedať, že ostatných prevyšovala o niekoľko tried, ale už som nemala výčitky, že tam nepatrí. Ak sa naskytne iná príležitosť, pôjde. Momentálne v blízkom okolí žiadna lepšia alternatíva neexistuje.

Po skončení programu sa s deckami lúčili, srdečne objímali, bol to jej posledný deň v stacionári v roku 2017.

Na námestí vystupovali Poutníci, nezostávalo veľa času, ak sme chceli stihnúť začiatok. V úzkej chodbe chaos, obliekali sme ju, navliekali do fusaku, s personálom som sa nestihla rozlúčiť, dievčatá boli roztrúsené medzi rodičmi a deťmi v dvoch miestnostiach. Autobus nám nešiel, bolo treba pešo.

Ráno som zatelefonovala: „Dobrý deň. Chcela by som sa ospravedlniť, že sme včera odišli tak náhle, bez rozlúčenia. Ponáhľali sme sa na koncert. Chcela by som vám všetkým poďakovať. Vám, Alenke, Soni, Mati, viem si predstaviť koľko úsilia vás stojí pripraviť takýto program. Bolo vidno, ako ste si dali záležať, nemalo to chybu. Výzdoba, občerstvenie a po skončení všetko upratať. Vážim si to. Prajem vám pekné Vianoce, aby ste nazbierali silu, načerpali energiu do ďalších dní. Petre veľmi prospel pobyt v centre, je z nej celkom iný človek, som vám za to vďačná.“