Návrat z liečenia

V čase, keď som sa odsťahovala na intrák, mala som svoj život, nezaoberala sa príliš vzťahmi v rodine. Počas víkendov som doma iba prespala, väčšinu času trávila mimo. Všetko bolo po starom, babka, mama, otec, presne v takomto poradí. Nezapodievala som sa tým. Ak aj nie sú celkom spokojní, už na tom nič nezmenia, zabehnutý stereotyp, sem – tam mamin pokus o zmenu, vzhľadom na fakt, že po termíne, bez výsledku. Ťažko presviedčať niekoho – ja som tu pani domu, komu dáme „kľúče“ od bytu, od detí, od kuchyne, od záhrady, od manžela.

Zo začiatku to bolo pre ňu také pohodlné. Žiaden stres, kolegyne behali zadýchané, ráno rozniesť deti do škôlky, do školy, cez obedňajšiu prestávku nakúpiť, z práce bežať po malých, navariť večeru, s väčšími úlohy porobiť, skontrolovať, večer padali únavou, tie šťastnejšie si delili povinnosti s manželom.

Naša mama sa vychystala do práce, my s bratom sme sladko snívali svoje sny, nemusela nás budiť. Korunky stačilo občas prisypať do šáločky v kredenci, babka vedela najlepšie, čo treba nakúpiť, čo bude variť, či jej treba kúsok údeného do fazule, či dochádza múka do koláčov, čo na desiatu do školy. Prišla z práce, dostala obed, porozprávala, čo nové, až potom sa pustili spolu do prania, žehlenia, okopávania, čo babka naplánovala.

Ako pribúdali roky, prestávala sa jej páčiť úloha večného dieťaťa, rada by rozhodovala sama za seba, unavovalo ju nekonečné prispôsobovanie, ale...Pochopí to ešte stará mama? Je to v jej silách? Má právo žiadať to od nej po toľkých rokoch? Obaja, ja aj brat, študujeme, sme mimo domu a títo traja tu nažívajú spolu, či vedľa seba, ako vedia. Občas malá vzbura, prehrmí a zasa pokračujú v zabehnutých koľajach.

Otec? Ten už do ničoho nezasahuje. Hneď na začiatku pochopil, že v rodine je vtedy pohoda, ak sa do ničoho nestará a zbytočne doma nezavadzia. Babka ho zastúpila takmer vo všetkom. Ich nezhody vítala, nahrávali jej do karát. Pohnevala sa mama s tatom? Išla na prechádzku s babkou. Z roboty chodil neskoro večer. Preto sa so ženou odcudzili? So ženou sa odcudzili, lebo chodil z roboty neskoro večer?

Raz v nedeľu, som ho stretla na chodbe pri skrini. Odkladal si kabát a nedalo sa nevšimnúť, akýsi smútok, ktorý z neho priam trčal. Práve prišiel z Bojníc, bol pozrieť mamu na trojtýždňovom liečení. Nikdy nedával najavo svoje emócie, človek mal pocit, že je od nich oslobodený. Nevedel sa trápiť, nevedel sa tešiť, všetko prijímal s takou samozrejmosťou, patrilo to k nemu, o to viac ma zasiahlo a zaskočilo to čosi, čo som zachytila.

„Tati, stalo sa niečo?“

„Nič, čo by sa malo stať?“ odvrkol v snahe odpútať pozornosť.

Neodradil ma. Nemohla by som odísť na týždeň preč, keby som z neho nevypáčila, čo ho tak rozhodilo.

Veľmi neochotne, ale predsa, začal rozprávať. Krátko pred odchodom sa dozvedel, že nebol jediný, koho mama pozvala. Na stanici stretol jej sestru s mužom, nič výnimočné. Vždy bola fixovaná na svoju rodinu, aj dovolenky sme väčšinou trávili s nimi a ich deťmi. Nevadí, bývalo veselšie, možno si bol vedomý toho, že s ním si veľa srandy neužijeme.

Strávili spolu sobotné popoludnie, ako prichádzal čas večere, mama neustále kontrolovala hodinky, s ospravedlnením odišla, musí byť presná. Naozaj nemohla večerať s nimi? Po večeri zašli niekam posedieť, v čase večierky sa zdvihla a  pobrala za svojimi. Nechápal. Považoval za samozrejmosť, že strávia noc spolu a ona ho poslala do hotela, na trojposteľovú izbu, so švagrinou a jej chrápajúcim manželom. Na druhý deň krátke stretnutie  pred obedom, poobede prechádzka Bojnicami a odchod.

„Ani chvíľu sme neboli sami, chápeš? Ale sľúb mi, že to mame nebudeš vyčítať!“ Nechápala som. Iba som tam bezmocne stála a pozerala na toho raneného muža „oslobodeného od emócií“ a nevedela, čo povedať, no nesľúbila som nič. Hneď po príchode na intrák som sadla za stôl a napísala mame list. Nepamätám si presne čo, ale jedno viem isto, že tam bolo o tom, ako na tatovi vidno, že ju má ešte stále rád, aj keď nedokáže extra ukázať svoje city, ale na nej nikdy. Jednoducho ho prehliada.

Mama odpísala. Čítala som a snažila sa pochopiť, ale...

Ako ich generácia bola inak vychovaná, nesmeli ukazovať svoje city na verejnosti, ako po svadbe spávali v jednej izbe s jej bratom a narúšalo to ich intimitu...Prekvapila ma jej úprimnosť, aj to, že sa neurazila a čiastočne priznala svoju chybu.

Po týždni som prišla domov, deň predtým sa vrátila aj mama z liečenia. Nezabudnem na ten okamih, keď stáli s otcom vo dverách, usmievali sa na mňa a v očiach mali čosi, čo prezrádzalo, že ten list nebol zbytočný a ak by aj malo ísť iba o tú jedinú naozajstnú spoločnú noc, či chvíľu, tak stál za to.