Mami, do toho!

Nemôžeš súdiť, keď nepoznáš obidve strany,“ rozhovorí sa mama. „Aj Anču som odsudzovala, verila som vtedy babke. Tá sa žalovala, že nesmie do kuchyne, že jej nevesta povie – babka, tam máte svoj kútik, choďte si sadnúť! Ktovie, ako to bolo.“

„Áno, mami, ja som sa s tetou rozprávala. Je to už dávno, ale doteraz spomína, ako sa bála, keď babka niečo zohrievala. Skôr, ako vypla plyn, išla si zobrať hrnček zo sporáka, nepoužila chňapku, ale uško obalila do fertuchy, neraz museli hasiť, potom jej zakázala. Nechcela jej zle, bála sa predovšetkým o ňu. Nikdy na ňu nezvýšila hlas, starala sa ako najlepšie vedela. Babka nakoniec neveste zverila rodinný prsteň, nie dcéram, ktoré ju iba občas navštívili. Dôverovala jej, že ho odovzdá ďalej.“

„Starí ľudia sú nekritickí...šak aj ja som už stará,“ začujem od osemdesiatšesť ročnej ženy len takú vsuvku, také mimovoľné vypustenie myšlienky, ktorá prebehla jej podvedomím, nevenuje jej väčší význam, pozornosť a pokračuje: „Aj teraz. Stále upozorňujú, že počas tropických horúčav sa starí ľudia nemajú zdržiavať vonku. Myslíš, že poslúchnu? Minule som si prebehla pre lieky, vieš, koľko som ich videla s paličkami stupkať cez tie najväčšie horúčavy?! Potom v správach len počujem, koľkých odviezla sanitka, koľkí skolabovali. Nedajú si povedať. To ja...“

Zbožňujem túto jej nesmrteľnosť. Kedysi pobúrene komentovala článok o zrazenej sedemdesiatročnej starenke: „ Sedemdesiatročná starenka?!“

„Čo sa ti nezdá, ako to mali napísať?“

„Sedemdesiatročná pani. Aká to je starenka?“

Možno by ju dnes pobúrila aj osemdesiatročná.