A predsa sa majú radi

„Tak ma v poslednej dobe rozčuľuje! Si nevieš predstaviť,“ začína rozhovor kamarátka.

„Kúpila som umývačku riadu. Kolegyne chválili, hovorím si, ušetríme vodu... Vieš, čo ten môj blázon začal robiť?! Po každom jedle si umyje tanier, keď na neho skríknem, nech ho dá do umývačky, odsekne, že on si vie po sebe hrnce umyť. Minule som mu ho vytrhla z ruky a šmarila do drezu, začal používať plastové, ktoré tam nemôžu. Porazí ma z neho!“ vylieva si zlosť.

Usmievam sa, na počúvanie je to zábavné.

„Alebo minule. Sobota ráno, mohlo byť tak pol šiestej, v celom paneláku ticho, my s Dominikou spíme, zrazu čudný praskot, vyletím z postele, Jaro pučí fľaše.“

„Čo robí?“ nerozumiem.

„Plastové fľaše! Dominika nikdy po sebe nevyhodí, ukladá ich pod stôl a Jaro ich z času na čas popučí, aby nezaberali veľa miesta a vyhodí. Ale v sobotu, skoro ráno, no chápeš to?! Vraj – veď som zavrel dvere na kuchyni.“

„Ahaaa...no, ja to robím zakaždým, keď sa fľaša dopije,“ pochopila som, o čom hovorí.

„Ty... a dnes ráno! Prebudia ma čudné zvuky...on si v spálni skladá šušťáčku! Večer bol cvičiť, rozvešal si oblečenie na komorníka a ráno, ráno! Skôr než idem do roboty, si dôkladne ukladá, dlaňou uhladkáva každý záhyb...vieš si predstaviť tie zvuky v tom tichu?! Zhúknem na neho, nech prestane a on, že však ti už budík vybľakoval, tak vstávaj! Ale chápeš, ja si potrebujem ešte zdriemnuť, nedokážem vyskočiť z postele na prvé zvonenie.“

Rada ju počúvam, líči príhody autenticky, akoby som pri tom bola.

„Je to zvláštne pozorovať tieto dlhoročné vzťahy, akí ste na seba alergickí,“ zamýšľam sa. „Sú to zdanlivé maličkosti, iný sa na tom zabáva, ale viem si predstaviť, ako ťa to vytáča. Všade niečo je. Ide o to, nakoľko sa človek dokáže povzniesť a prispôsobiť, veľa ľudí sa rozvádza,“ uvažujem ďalej.

„Ale tak iste, neverím na bezkonfliktný vzťah, za tie roky sa všeličo zomelie, predsa sa nepôjdem pre umývačku riadu rozvádzať. Hneď.“

To dodatočné „hneď“, vyvolalo salvy smiechu, rehoceme sa ako kedysi na intráku.

Po chvíľke sa kamoška spamätá, pozrie na hodinky: „Taká som na neho nasraná, ani som mu nepovedala, že pôjdem z roboty k tebe. Ale asi počul, keď som sa rozprávala s Dominikou, lebo vyzvedal, či má pre mňa prísť. Ja by som mu nepovedala. Radšej by som išla autobusom. Ale začal – zajtra ideš k tej Gabike? No, hovorím mu. Mám prísť pre teba? Ako chceš. Tak prídem okolo piatej. To je zavčasu, odvrkla som mu. Tak o šiestej. Ako chceš.“

„A teraz neviem, či príde,“ nedopovie, keď zvoní telefón.

Ozve sa, druhú stranu nepočujem, iba ju, ako sa smeje, smeje úprimne, z plného hrdla, vidím jej do očí a o jej manželstvo prestávam mať strach.