Radšej optimistické nemehlo

Mám rada majstrov, z ktorých vyžaruje istota. Poznať na nich, že svojmu remeslu rozumejú, že podobných problémov už zmákli neúrekom, ak sa im to aj nepodarí hneď, na druhý pokus určite. Pri práci si pohvizdujú, pospevujú, vzbudzujú dôveru. Pán Straka medzi nich nepatrí. Ustarostený už medzi dverami, nepočíta s hladkým priebehom, nejaký zádrhel vopred predvída. Rozloží si veľký kufor s náradím. Pri prvom ventile sa mu vráska medzi očami prehĺbi: „Toto nepovolí. Je príliš zadubený. Ak sa mi podarí pohnúť s ním, môžem ho akurát zlomiť a čo potom?!“ horekuje.

„Ide to!“

Pochmúrny výraz razom vystrieda podoba šťastného človeka. Ukáže dva rady úhľadných zubov, buď je to práca skvelého dentistu, alebo zázrak prírody, predsa len, nie je najmladší. Spolu s ventilom sa uvoľním aj ja. Nadlho nie. Rozoberá kotol, krok za krokom, rovnaký scenár – zúfalstvo, úspech. Nakoniec všetko dobre dopadne, ale tie nervy! Počúvať výstrahy, čo všetko sa môže stať. Prednášky ako na školení majstrov kúrenárov, ktorým absolútne nerozumiem, ani ma nezaujímajú, nehodlám si v budúcnosti kotol opravovať sama.

Som rozhodnutá viackrát túto chybu neurobiť. Pri ďalšej návšteve mu pri práci neasistujem. Rovno položím otázku, či bude potrebovať aj niečo iné ako handry, vedro a vysávač, to už má nachystané a zmiznem.

Posledná oprava bola obzvlášť dramatická. Odhodlaná nenechať sa za žiadnu cenu rozhodiť, sadám si v obývačke s krížovkami. Ako dobre, dcéra má zaľahnuté v ušiach, televízoru vyťala viac ako obvykle, aby jej neušlo ani slovo z obľúbeného filmu – Pošli to ďalej. Nepomohlo. Napriek hlasitosti, počujem ustarostené vzdychy, hundranie, bedákanie. Nevyvedie ma z miery, ešte stále sa povzbudzujem – poznáš ho, nakoniec to vždy zvládne. Lenže pán Straka prichádza za mnou, nedokáže ďalej znášať sám svoj neúspech.

„V kotli to nie je. Rozobral som všetko. Namontoval nový výmenník. Predpokladal som, že bude zanesený, ale nebol. Ani cez nový voda netečie o nič viac. Tok je stále slabý na to, aby kotol znova a znova neštartoval a nevypínal počas zohrievania vody.“

„Ale kde to teda je? Studená voda predsa tečie na plné pecky. Keby boli upchaté trubky, netiekla by ani studená, nie?“

Špekuluje, nerozumiem mu, potrebuje vedieť, kadiaľ idú rozvody v stene, čo ja pravdaže netuším.

Vráti sa do kuchyne, pokračuje. Mám chuť mu zbaliť kufrík a poslať ho domov. Lenže koho mám zavolať, ak to naozaj nie je v kotli? Vodárov, aby mi rozbili byt a našli potrubie? Premýšľam s krížovkami na kolenách, prestávam sa sústrediť, vidím, že tento raz je to naozaj vážne.

Po hodnej chvíli príde, či viem, kde je uzáver vody.

„Viem. Dole v suteréne,“ oznamujem hrdo.

„Vedeli by ste ju zatvoriť?“

„Samozrejme!“ bežím dolu.

Tak predsa dostal nejaký nápad, nie je všetko stratené.

Uplynie ďalšia hodina, posiela ma na skúšku otvoriť, uvidíme, či pomohlo.

Yeees! Funguje!

Obšírne ma informuje, čo kde rozšróboval, vyčistil, kde to bolo zanesené...

V duchu si hovorím – skráť to, pozbieraj náradie a choď už, tri a pol hodiny napätia ma vyčerpali, potrebujem sa ísť von prebehnúť a upokojiť.

Skočím mu do reči: „Viete, ako ste ma zasa vystresovali? Skracujete mi život minimálne o dva roky pri každej revízii a oprave. Keby ste sa videli a počuli, ako beznádejne vyzeráte. A to lamentovanie! Akoby už skutočne nebolo pomoci.“

Rozsvieti ho ten pekný úsmev, aj oči sa smejú: „Ale vy ste nejaká precitlivelá. To nemusíte tak prežívať.“

„Možno, ale už som vám to neraz hovorila, tak by ste mohli brať na mňa ohľad a nechať si katastrofické scenáre pre seba. Prídite mi oznámiť až dobrú správu!“

„Ale to nie je zdravé. Mne to robí dobre, keď sa posťažujem. Jeden kolega, všetko dusil v sebe a obesil sa. Štyridsať rokov mal.“

„Jaj taaaak! Aby sa vám uľavilo, hodíte to na mňa. Tak vedzte, že keď raz mňa nájdu obesenú, bude to vaša vina, vy ma bude mať na svedomí!“

Smejeme sa obaja.