Staroba

Sídlisko zostarlo. Je čoraz menej prváčikov, kedysi bolo bežné písmenko G, dnes horko - ťažko naplnia A, B, C. Zato dôchodcovia pribúdajú ako huby po daždi. Sú ich plné obchody, lavičky, chodníky. Stretávam ich denne, zošúverených, ufrflaných, láskavých, trpezlivých, nervóznych, zatrpknutých, veselých, optimistických, odovzdaných osudu.  Hlúčiky postávajú pred obchodom, zachytávam útržky rozhovorov, rozprávajú jeden cez druhého - ... u doktorky, ... všetko drahé, ...bolí chrbát, ...nevládzem na nohy,...v stredu mal pohreb, ...mladí sa nestarajú, ...tí hore sa majú dobre, ...zmenila mi lieky.

Takmer každý má v ruke  barlu, niektorí ako nevyhnutnosť, iní ako módny doplnok, viditeľne im zavadzia, pri chôdzi ju nepoužívajú, ale keď majú druhí... Päťsto korún zo sociálneho ako kompenzácia, ktorá im vďaka nej prináleží, tiež nie je na zahodenie, dôchodky sú slabé.

Dedkovia rozoberajú politiku, nadávajú na vládu minulú aj súčasnú, oni by vedeli, ako dať všetko do poriadku, ale kto už sa ich na niečo opýta. Zarytí samotári sa vyhýbajú debatným krúžkom, nemajú záujem, nechcú sa pridať, akoby si sami nechceli priznať, že sú ich súčasťou, že k nim patria. Necítia sa na to. Nie vždy je telo v súlade s dušou. Zhrbený, zošúverený starček má v očiach ohníčky, šibalstvo, naopak, celkom zachovalý sedemdesiatnik sa vlečie z nohy na nohu, vyhasnutý pohľad, zatrpknuté zovretie pier.

Motkajú sa pomedzi police, každučkú vec niekoľkokrát obrátia v ruke, kým ju vložia do košíka. Pri lahôdkovom pulte čaká muž s plnou plátenkou prázdnych fliaš. Trasúca ruka vyludzuje cinkavú melódiu, je zaujímavé pozorovať ľudí v rade, ako postupne jeden po druhom pátrajú po zvuku, kým spočinú pohľadom na hrkotajúcej taške. Ktovie, prečo ich nevrátil pri okienku, samému mu muselo byť nepríjemné, ak si uvedomoval, že vzbudzuje toľkú pozornosť.

Pri váhe stojí bezradný starček. V jednej ruke mrkva, v druhej petržlen, nechcem ho súriť, stojím obďaleč, nech si pokojne nájde svoje čísla, ale keď dlhšiu dobu pozerá neprítomne kdesi ponad váhu, opýtam sa ho, či nepotrebuje pomôcť. Bez slova mi ukáže svoj nákup, podám mu dva lístočky, nalepí ich na zeleninu, vydá nejaký zvuk, nerozumiem, možno poďakoval. Prišlo mi ho ľúto, vyzerá tak bezmocne, neisto, predstavila som si, že kedysi mohol byť sebavedomý, vzdelaný muž a príroda sa s nami takto zahrá. Ktovie, či ho žena poslala po zeleninu alebo si sám ešte navarí, na polievku pre dvoch  mi pripadá jedna mrkva a jeden petržlen málo.

V detstve ma desila predstava smrti. V kútiku duše driemala akási útecha, že ešte nie som na rade. Jednoduché počty, najskôr babka, potom mama, ja nakoniec. Vtedy mi ani na um nezišlo, že smrť si nevyberá podľa veku. Na jednej strane ma to upokojovalo, ale o babku som sa bála rovnako a „modlila sa“, aby to prišlo čo najneskôr, keď ja už budem sama veľká. Niekedy, keď spala príliš ticho a vyzerala, že ani nedýcha, zámerne som zašramotila, aby sa pohla, nech viem, že žije. Vymodlila som jej dlhý život.

Ešte stále nie som na rade a smrti sa už nebojím. Iba pomalého umierania, v bolesti, bezmocnosti, odkázanosti na iných, ako každý. Želám nám všetkým odchod rýchly a bezbolestný, aký bol dopriaty babke a otcovi.