Šak si nerob starosti!

„Bola som hneď ráno v tom malom obchode, kúpila som si tri chlebíky, taká som rada, dám si do mrazáku a budem mať nadlho pokoj,“ začína rozhovor mama.

„Už si minula?“ čudujem sa, veď som jej priniesla dva.

„Chalanom v nedeľu chutil, chodili si sami do kuchyne odkrajovať, nechali mi taký väčší vrchníček. Ale som rada, že im chutil, Julo vždy frfle, že to neni chlieb, čo ja kupujem.“

„Čo ešte potrebuješ?“

„Nič. Naozaj nič, šak si ma dobre zásobila, všetko mám. Len placentu na pery by si mi niekedy mohla, mám strašne suché, ale to neponáhľa.“

Na druhý deň nakydalo snehu, mama je spokojná, že nikam nemusí.

Na tretí deň kalamita, výstrahy pre ľudí, aj pre autá.

„Rozmýšľala som, že by som prešla aspoň do toho malého obchodu, šak už nič nemám,“ uvažuje nahlas mama.

Vystraší ma, že to myslí vážne.

„Mami, prosím ťa, nikam dnes nechoď! Aj ja som spadla. Mala som dobré topánky, išla som opatrne, napriek tomu, pred obchodom kúsok ľadu zakrytý snehom a už som bola na zadku. Zahovorili sme to, ale celý čas na ňu myslím, musím jej zavolať znova.

„Mami, máš zoznam, čo potrebuješ?“

„Nie. Prečo?“

„Prečítala by si mi ho a dohodli by sme sa, čo je akútne a čo by počkalo do nedele, kým prídu naši autom.“

„Rajčiny som už nejedla, ani nepamätám. Vodu nemám, mala som veľa návštev, vypila sa. Ja nepotrebujem, ja ju nepijem. Ale Filip prvé čo príde, donesie dva poháre a fľašu minerálky. Vždy mi ochytá dvierka na linke, musím to leštiť. Varila som strúčkovú omáčku, trochu mlieka som potrebovala a už nemám. Ale šak Betka mi kúpila smotanu, bola dobrá aj bez mlieka.“

Nepripomínam, ako sme jej chceli dať kartón trvanlivého mlieka, jedovala sa, načo jej to bude, ona mlieko vôbec nepoužíva, zobrala si len jedno, to už minula.

„Zavolám Renáte, nech príde a pôjdeme spolu nakúpiť,“ pokračuje vo svojich úvahách.

„Mami, ak niečo potrebuješ nevyhnutne, požičaj si od susedy, ani Renátka teraz nepôjde, cesty sú neprejazdné, problém s parkovaním, vydrž do nedele, bude to lepšie.“

Pocit, že mama má chuť na rajčiny, na jogurt, ktorý inokedy neje, mi nedá pokoja, hneď by som sa obliekla a išla jej zaniesť. Predstava, že sa zasa niekde zrúbem na ľade, mi zväzuje nohy, potrebuje ma Petra, potrebuje ma mama, neustále mi to pripomínajú – len aby sa ti nič nestalo. Mamine obľúbené – ty si taký pilier rodiny, čo by sme si bez teba počali.

Rovnakú hru zahrala aj so susedou, keď sa jej pochválila, ako sa chystá do obchodu, priniesla jej vrecko zemiakov aj krabicu mlieka. Takže do nedele už naozaj vydrží. 

Konečne je tu nedeľa, vykúpenie, nemusím sa pre ňu trápiť.

V pondelok očakávam dobré správy.

„Chalani prišli už druhú nedeľu o pol štvrtej! Neni možné, skôr jako o pol piatej nechodili. Napiekla som pagáčiky, Julo jedol, jak keby celý týždeň hladoval. Len Filip pred odchodom hovorí – babka, ty nemáš chleba? Tak ma to mrzelo, mohla som dať rozmraziť, asi bol hladný.“

Podozrievam ju, že to bol zámer, napiekla pagáče, nech si ušetrí chlieb. Nevadí.

Celá nedočkavá sa pýtam: „Čo Renátka? Kedy prišla pre nich?“

„Zavčasu. Aj posedela, tiež jej chutilo.“

„Tak ste nakúpili? Či sama bola nakúpiť?“

„To nie. Prišla neskoro, aj ja som už bola unavená. Veď ona mi volala, keď išla z domu, či mi má doniesť chlieb a ja som jej povedala, že netreba. Čoby mi z domu nosila.“

Aha, tak sme tam, kde sme boli. Takže nakúpiť, naložiť ruksak, na autobus a mama ma privíta: „Ale šak si nemusela! V takomto nečase! Šak ja by som sa obišla. Čo si robíš starosti!“