Aj tak ju majú radi

„Stretla som Lydku. Chodí na rehabilitáciu, aj cvičiť. Ráno išla autom a pritom vieš, kde to je! Za koľajnicami! Ja som tam chodila peši. A na cvičenie? Autom! Hovorím jej, Lydka, keby si chodila viac peši, nemusela by si ani cvičiť. A aspoň sa vyrovnaj! Keď chodíš na masáže, aj cvičiť, tak už musíš chodiť rovno! Len sa tak pousmiala, že keby som mohla. Neviem, či sa aj neurazila. Ale neznášam, keď mi povie, že ju bolí chrbtica a chodí doma s veľkým výstrihom. Mne bude hovoriť. Ja keby som nemala teplú vestu a voľačo okolo krku...Alebo do auta ide s paličkou. Ale keby si ju videla v záhradke! Odhodí paličku a zohne sa, vydrží celé doobedie okopávať a domov zase stupká s paličkou. No prečo to na nás takto hrá?“

Počúvam, nevysvetľujem, ani nepritakávam. Stačí to.

„Minule mi doniesla Slovenku, vždy, keď prečíta, donesie mi, ja dám zase Betke. Chvíľu posedela, sťažovala sa, ako má málo času, na každý deň má nejakého doktora. Keď ťa to baví, chodiť po doktoroch, Lydka, povedala som jej. Že čoby ju bavilo, ale musí. Jakoby som nevedela. Keď jej odmietli operovať ruku v našom meste, išla do Martina, potom tam musela chodiť aj na kontroly a vôbec to nebolo treba! Keby áno, boli by jej to urobili aj tu! A tak je to so všetkým.“

Mama vie.