Uchádzačka o zamestnanie

Čaká nás ďalšia návšteva úradu práce, za účelom dokazovania, že Petra aktívne hľadá zamestnanie. Pritom všetci vieme, že čaká iba na chránenú dielňu, ktorá sa mala rozbehnúť začiatkom mája. Priestory sú schválené, udelenie štatútu od úradu práce a sociálnych vecí viazne. Nevadí, zvykli sme si. Vchádzame do dvora, kde je výťah pre imobilných. Obrovské auto zahatalo vchod, ochotní chlapíci uvoľňujú cestu, jeden podrží dvere, ktoré nás inak vždy oplieskajú, kým sa dostaneme dnu. Na výťahu papier A štvorka – Výťah je v oprave. Vraciame sa späť, pred hlavný vchod do budovy, nechávam ju pod rozsiahlym schodišťom. Hovorím jej - vybehnem a poprosím, nech ti prídu dať podpísať papier dole. Zaklopkám, naša má klienta, pýtam sa dvoch kolegov, vysvetľujem situáciu: „Výťah je pokazený. Dcéra na vozíku čaká dole pod schodmi. Myslíte, že by mohla kolegyňa zbehnúť za ňou?“

„To sa musíte ísť opýtať na informácie,“ zhodnú sa obaja, prekvapení mojou požiadavkou. Ktovie, ako by zareagovala tá naša, nechcem tam Petru nechávať samu, kým bude voľná.

Idem teda na informácie, pani ma posiela do suterénu, do garáží, vraj tam je funkčný výťah. Znovu do dvora, vysvetľujem chlapíkom pri veľkom aute, kam nás poslali. Obzerám sa, kadiaľ, jedny veľké vráta sú pootvorené. Vojdeme, za nimi betónové podzemie, ďalšia zatvorená brána, keby nie robotníka, čo nás sprevádza, ani ju neotvorím. Prostredie pôsobí desivo, neobývane, bez života. Chodba, ďalšie zatvorené vráta a za nimi, čuduj sa svete, naozaj výťah. Privolá ho, vyzerá, že funguje.

„Sľúbte mi, že keď neprídeme do dvadsať minút, pôjdete nás hľadať! Ak sa tu niekde zasekneme, ani pes po nás neštekne, vyzerá to tu strašidelné a opustené!“

Iba sa usmieva, ale dôverujem mu. Nasúkam vozík dnu, sme na mínus jedna, stlačím nulu, aby sme sa dostali na prízemie. Nič. „Musíte zatvoriť vnútorné dvierka! To je výťah ako v paneláku!“ radí mi chlap.

Dvierka sa zaseknú o vozík. Snažím sa priraziť ho celkom k stene, aby išli zatvoriť, čo je v tak malom priestore naozaj náročné. Podarilo sa. Vystúpime na prízemí, tam už pobehuje tá naša aj s kolegom, čo nás poslal na informácie: „Už som sa bála, že budem musieť ísť za vami.“

Neusmievam sa na ňu ako zvyčajne, som trochu nahnevaná: „Nebolo jednoduché dostať sa sem výťahom cez garáže.“

Vedie nás do kancelárie, dá Petre podpísať prezenčku, napíše do preukazu ďalší termín a môžeme podstúpiť rovnakú cestu späť. Náš muž je prekvapený: „Tak rýchlo? Vybavené?“

„Áno. Pre jeden podpis. Nemohli zbehnúť za ňou. To viete. Dôležití!“ usmievam sa.

„Teda, mama, ty sa nikdy nevzdáš. Ja neviem, čo by som urobila, keby prídem sama,“ premýšľa Petra.

„Sama by si sa nedostala ani do funkčného výťahu, cez tie samozatváracie dvere. Musela by si niekoho poprosiť, aby ti ich podržal, lenže vo dvore málokedy niekoho stretneš. Dnes by si napríklad mohla poprosiť tých troch chlapov, aby ťa vyniesli, aj zniesli s vozíkom. Tí by to urobili, som presvedčená. Druhá možnosť, zatelefonovať pani L., že nefunguje výťah, si pod schodmi. Buď príde za tebou, alebo ti dá náhradný termín.“

„Ale chápeš to? Načo sa tam mám každý mesiac hlásiť, keď čakám len na chránenú dielňu?“

„Toto my nevyriešime. Vybavené, už na to nemysli. Pozývam ťa na dobrý obed.“