Nevďačné zamestnanie

Neznáme číslo. Zaváham, ale zodvihnem. Čo ak je to niekto z úradov, na ktorých vybavujem už pol roka Ohlásenie drobnej stavby? Západoslovenské elektrárne. Mám dobrú náladu, neodbijem slečnu, či pani, hneď po predstavení. Je to jej zamestnanie, nemali by sme k nej byť všetci protivní.

„Áno, mám čas. Vypočujem si vás.“

Z dvoch minútiek je dvadsať, ale nevadí.

„Ďakujem, nie. Ja som konzervatívec. Mám rada elektrinu od ZSE, plyn od SPP. Že ku mne do hodiny príde opravár pri poruche čohokoľvek, neverím a prečo by sa o moje zdravie mali starať elektrárne, je pre mňa rovnako nepochopiteľné.“

„Mohla by som vám poslať aj mailík?“

„Môžete,“ pokračujem v ústretovosti. Možno má aj za to nejaký príplatok.

Dnes pri zmienke Západoslovenské...reagujem inak.

„Pred týždňom ste mi volali vy alebo vaša kolegyňa, urobila som si čas. To ale neznamená, že ho budem mať každý týždeň. Máte za takú krátku dobu nejaké novinky?“

Zabávam sa, v hlase iste počuje smiech, ale hovorím dôrazne, nech ju nepovzbudím v rečnení.

„Bola som to ja. Poslala som vám majlík. Tak či ste si ho preštudovali, popremýšľali, nerozhodli sa pre...“

„Nie. Platí, čo som vám povedala do telefónu, bola som pevne rozhodnutá už vtedy.“

„Ďakujem, prajem vám ešte pekný deň, dopočutia.“

„Ďakujem, dovidenia.“ Dopočutia už snáď nie.