Liek

Vyložíme nákup do chladničky, usadíme sa v obývačke. Porozpráva o susedách, aj svojich pocitoch.

„Ja viem, že mám na to vek. Aj tak sa neviem zmieriť, že už nemôžem. Tak by som sa niekedy rozbehla, postavím sa, urobím pár krokov a viem, kde patrím. Ani na ihrisko posledné dni nechodím, len do záhradky sa prejdem.“

„Toto počasie má veľmi zlý vplyv na ľudí. Počula som na balkóne, susedy sa rozprávali, ako sa im veľmi pohoršilo. A keď mi Stáňa povedala, poznáš ju, nikdy sa nesťažovala, Gabika, niekedy by som tak rada zavrela oči a už ich neotvorila. Vieš si predstaviť, ako sa cíti.“

Toto vždy zafunguje. Nie je v tom sama.

„Spomínam si na Božidaru Turzonovovú. V jednom rozhovore povedala, dušu mám stále mladú, toľko by som toho chcela, len to staré telo nepustí.“

„Presne! Aj ja to tak cítim.“

Spomeniem si na papierik v kabelke.

„Rozoberala som s Mirom tie lieky. Že ja som presvedčená, že lekári ti ich vyladili čo najlepšie, aby pomohli čo najviac a uškodili čo najmenej. Že si myslím, že neexistuje v tvojom veku  a pri tvojich diagnózach zázračný liek, ktorý ti vylieči cukrovku, kĺby, obličky a nebude mať vedľajšie účinky. Príde Julo a všetko spochybní, zneistí ťa, zakáže ti brať liek, ale náhradu zaň nemá. Počúvaj, čo mi povedal Miro, zapísala som si.

Ani si nechcem predstavovať, čo by bolo, keby Ťa mama nemala. Gabenka je pre mamu univerzálny liek na dušu, bez vedľajších účinkov.

Viem, je to nadnesené, ale veľmi sa mi to páčilo.“

Mama sa smeje na plné kolo, potom zvážnie, oči sa jej zalesknú a naťahuje ruku za lístočkom.

„Mami, nie. Vyzerá to, akoby som machrovala. To som ti len tak.“

Papierik je už zmuchlaný, vyberie mi ho z dlane, povystiera a znova číta.

Obzriem sa na hodiny, je čas.

„Pobežím, mamula. Ďalší autobus by mi išiel až za dve hodiny. Petra čaká.“

Vyprevadí ma po vonkajšie dvere, objímem ju, usmieva sa.