Koľko ešte

O takomto čase mi už voláva. Odbery sú do deväť pätnásť, keby prišli aj na poslednú chvíľu. Výsledky bývajú do hodiny. Umyjem jablká, sadnem k obrovskému hrncu a čistím, nebudem na to myslieť. Veď ma prezvoní. Počkám do dvanástej. Možno ju Iva zobrala na nákup. Nebudem jej volať.

Keď pred dvanástou zazvoní telefón, zahodím nôž a bežím aj s lepkavými rukami. Vytáčam, vzápätí sa ozve: „Teraz sme prišli. Hodinu ma tam tá doktorka držala, všetko mi vysvetľovala. Zasa sa mi zhoršili parametre, mám sa pripraviť na dialýzu. Nie hneď, ale treba s tým počítať. Hneď ma objednala aj na chirurgiu. Telefonovala s doktorom a hovorí mu, áno, má deväťdesiat, ale vyzerá o štyridsať menej. Áno, spolupracuje. Veľmi dobre sa s ňou komunikuje.“

Počujem podľa hlasu, že je vyčerpaná, ale pri týchto slovách pookreje, dobre jej robí, ako ju chvália.

„Zavolala aj doktora, aby mi skontroloval žily, či sa to bude dať prepojiť. Bol veľmi milý, príjemný. Kožu mám jak papier, niektoré žily tenké, ale pôjde to. Aj sestrička a doktorka sú ku mne také dobré. Sestrička bola nová, ale takisto sympatická, nenechala ma čakať, hneď ma volala dovnútra. Doktorka ma zobrala na oddelenie, aby som videla, ako to tam funguje. Ležalo tam hádam aj sto ľudí. Všetko mi poukazovala, aby som vedela, do čoho idem a nebála sa. Aj som to chcela všetko odmietnuť, ale keď ma presviedčala, že je to treba, čo už. Predpísala mi nejaké vitamíny, mali by mi pomôcť, tak mi ich Ivka hneď kúpila v lekárni. Verila som, že mi dajú aspoň načas pokoj a už osemnásteho zas na nefrológiu a dvadsiateho na chirurgiu.“

„Máš dvanásť dní, oddýchneš si, nemysli na to a potom sa do toho znova pustíš.“

„Že som zase schudla. Som hovorila Ivke, že mi nič nechutí, potom sa mi aj ťažko varí. Neviem čo, keď na nič nemám chuť. No...na nič. Sladké by som jedla, ale to nemôžem.“

„Teraz sa napi, choď si sadnúť do kresla a podriemkaj si trochu.“

„Veru som v noci nespala. Som vždy predtým nervózna. Zdalo sa mi, že mi pračka hučí, najhoršie je, keď len tak driemem, ani nespím, ani celkom pri vedomí, taká som zmátožená. Celú noc som nespala, ale keď je so mnou Ivka, všetka nervozita zo mňa opadne, také zlaté je to decko.“

„Dobre, mamula, nezabudni sa napiť a oddychuj.“

„Proti žltačke ma zaočkovala, že to treba. Za tri mesiace znova a po pol roku, ale to už...“ nedopovie.

Čo my vieme.