Už netečie

„Tá batéria mi stále teče. Taká som z toho nervózna.“

„Mami, už mohla byť dávno vymenená, čo ti ja s tým urobím.“

„Ale veď ona je nová! Julo mi ju vymenil! Treba ju len pritiahnuť.“

„Už ti ju priťahoval Julo, aj Mišo. Nepomohlo.“

„Mišo?! Ten o tom ani nevie!“

„Je to pár mesiacov dozadu. Stáli sme v kuchyni, pýta sa ťa, či máš nejaké náradie. Priniesla si mu z chodby zo šuplíka. Pošlem ti toho opravára?“

„Nikoho mi neposielaj! Možno to prestane. Ja som do toho rypkala, bol tam vodný kameň, možno preto. Alebo poviem tomu susedovi od naproti, čo aj Betke opravoval.“

Už ťa vidím, ako ty niekomu povieš. Ťahá sa to vyše roka, stále dokola. Sťažuješ sa, ale nikoho nechceš. Skončí to ako s tým záchodom. Až bude potopa, potom budeš volať mne, dúfam, že to nebude na Štedrý deň. Mohla by som tam ísť s majstrom, kým budeš na dialýze. No sľúbila som ti pred rokmi, že nebudem pre teba nikdy nič podnikať proti tvojej vôli. Čo už.

„Včera tu bol Julo. Že on nevymieňal celú batériu, len to ramienko. Netrúfa si na to. Mohla by si teda?“

„Dobre, mamula, zavolám mu.“

„Príde dnes poobede. Nemusíš stáť v okne. Keby si nepočula zvonenie, zavolá mne a ja tebe. Nebuď nervózna. Peniaze som ti v piatok doniesla.“

O jednej ma prezváňa.

„Predstav si, už aj odišiel! Takýchto opravárov by som tu zniesla aj každý deň Ja sa najviac bojím čakania. Prišiel okolo obeda, pozrel sa na to, prebehol kúpiť, vymenil, všetko vyutieral, pustil vodu, hotovo. Taká som rada, nevieš si predstaviť! Môžem ísť aj na prechádzku. Bála som sa, že tu budem celý deň zavretá a vonku svieti slnko.“

„Aj ja sa teším, že si spokojná.“

Keby si nebola taká tvrdohlavá, už dávno mohol byť pokoj.

„Musíš mi dať na neho číslo. Chválila som sa Lydke, aký je šikovný, aj ona by si ho zavolala.“