Vyhovieť každému

Sobota ráno. Vyberám krabičky s jedlom z mrazáku, nakladám do tašky veci podľa zoznamu na chladničke. Čalamáda, cvikla, maslo, peniaze, fotky...

„Mňaaaau!“ ozve sa z Petrinej izby.

Chce sa túliť, pusinkovať. Vidí na mne, že nie som jej nežnostiam naklonená. Zamračí sa.

„Premýšľam, prečo sa stále cítim previnilo. Že sa málo starám o babku. Že ty trpíš, keď sa hrám s Hanou. Prichádzam na to, že v bežnej rodine deti dospejú, odídu z domu, založia si vlastné rodiny a rodičia sa venujú vnúčatám a svojim rodičom, ktorí medzitým zostarli. Naša rodina je výnimočná tým, že ty si tu zostala, ako veľké dieťa. Neber to v zlom. Iba sa snažím vypátrať, z čoho pramenia moje pocity.“

„Ale veď ja sa snažím byť čo najviac samostatná! To babka nevie, čo chce a len čo jej donesieš nákup, zmyslí si, že ešte niečo potrebuje.“

„Petra! Babka je momentálne samostatná, chodí si drobnosti nakupovať do ich malého obchodíku. Kedy som u nej bola? Chceš povedať, že sa mám viac venovať tebe a kašlať na babku?!“ nepáči sa mi, akým smerom vedie rozhovor.

„Dobre. Veď choď!“

„Vždy, keď sa hrám s Hanou, ukladáš si hlavu na moje kolená, aby som zároveň hladila aj teba. Včera si povedala aj pred Monikou – tak trochu žiarlim. Nie si už na to trochu veľká? Dotklo sa to Monky.“

„Uvedomujem si to. Ale neviem s tým bojovať.“

„Rozumiem tomu, že v tebe zostalo kus dieťaťa, tým, že si na mne závislá. Oceňujem aj to, že sa s Hanou zahráš, spievaš jej. Keď som ťa minule doviedla z roboty, ako sa na teba krásne usmiala, zodvihla obidve ručičky nad hlavu, akoby zakričala – YES! Máte sa rady a ona nevníma, že na ňu žiarliš. Z toho mám veľkú radosť. Snažím sa ti len vysvetliť, prečo ma rozladilo tvoje mňaaaau. Prečo cítim tlak zo všetkých strán. Čo potrebuješ ty, čo babka, čo Hana. Keď sa tak poctivo zamyslím, čo chcem ja, už ani neviem. Moje ja sa stratilo.“

„Dobre, dobre. Tak si choď hľadať to svoje stratené ja,“ odoženie ma od svojej postele. Naoko sa durdí, ale pobadám aj úsmev a pochopenie. Odchádza sa mi ľahšie.

... 

„Ako babuš?“ víta ma, keď odomykám.

„Celkom dobre. Hučala jej pračka, potešila sa karfiolovej polievke, len keď som odchádzala, mrzelo ju, že nemá nič pre Peťku, aspoň nejaké cukríky by jej poslala.“

„Mne stačí, že mi vrátila šťastnú mamičku.“