Starostlivé

„Baba jedna! Kade chodíš? Už piaty deň ťa nemôžem vystriehnuť!“ víta ma dolná suseda, keď vediem Petru okolo jej dverí po schodoch.

Pozerám nechápavo, posledné roky sa chová priateľsky, preto som skôr prekvapená ako vystrašená.

„Chcem ti zachrániť ružu! Chytila ju pleseň. Poraď sa s Ivanou, je záhradníčka. Ale pozor! Máš tam aj hniezdo drozda. Tak aby ste zachránili ružu a nezabili drozdov,“ chrlí na mňa informácie.

„Dobre, teta, poradím sa.“

Nehovorím jej, že o plesni viem, som proti striekaniu, pukov má neúrekom, verím, že rozkvitne aj s belavými listami. Ako ona vie o mojom šípe, ktorý sa ťahá na druhej strane altánku, kam z jej záhrady nevidno, sa nepýtam. Zrejme je bystrozraká a dovidí na lístky zo svojho balkóna.

Pre pokoj v dome napíšem Ivane, predpokladám, že povie, preložené do slušného jazyka, kašli na to a bude vybavené. Tá mi obratom oznámi, že objednala ekologický  postrek, príde mi na moju adresu. Tak aj bolo. Už na druhý deň zarábam roztok do pol litrovej nádoby, otváram garáž a sú tam. Suseda s dcérou.

„Ideš striekať? To budeš mať málo! A čo to je?“ vyštartuje matka.

„Neviem, ako sa to volá. Keď bude málo, namiešam ďalšiu.“

Neprezradím, že je to iba sójový lecitín a slnečnicový olej. Pre ne málo jedovaté, aby účinkovalo. Pustím sa do práce, suseda opretá o palicu a diriguje: „Tuto pri tej ríne! Zober si rebrík! Aj zvrchu treba! Sú tam aj vajíčka?“

„Neviem teta, ja vidím hniezdo, iba keď si čupnem, ani by som nevedela, že je tam, keby nepoviete. Je obrastené zo všetkých strán, ako tam strčím hlavu? Poďte sa pozrieť vy, ak chcete.“

„Ten vták tam lieta zhora,“ naviguje ma.

„No, ale ja nelietam,“ nenechám sa rušiť pri práci.

O pár dní ma osloví mladá. No, mladá, šesťdesiatročná kópia svojej matky: „Už si striekala druhýkrát?“

„Nie, Ela. Po piatich dňoch treba.“

„Veď už je päť!“

„Päť?!“ čudujem sa, nechce sa mi veriť.

„Striekala si v piatok, sobota, nedeľa, pondelok, dnes je utorok!“ vyratúva.

„Ty si to pamätáš? Dobre, už je neskoro, ponáhľam sa za Petrou, tak zajtra.“

Prichádza bližšie, obzerá: „Pomohlo to! Lístky sú sviežejšie, ide kvitnúť.“

„Myslím, že by rozkvitol tak či tak, mala som to kedysi na kríkových ružiach.“

„Veru nie.“

Ráno odvediem Petru do chránenej dielne, rovno vo fialovej sukničke bežím do záhradky, vystriekam ďalšiu fľašu, liapem sa po stoličke, aby teta z balkóna videla, že som to neodflákla a postriekala aj zhora. Čakám mladých, večer by už bolo neskoro.

Obidve sa tešia rozkvitnutému kríku, presvedčené, že bez nich by zahynul.