Pre návštevy

„Povedala som Julovi, nech mi v nedeľu Renáta, keď pôjde autom, dovezie minerálku. Šak je to len pre nich. Ja ju nepijem. Filip, prvé, čo prídu, donesie poháre, vypijú celú fľašu. Aj som mu povedala, že to potrebujem pre návštevy.“

Prešiel týždeň, dva.

„Ja som už mesiac nemala minerálku. Občas si potrebujem upiť na pretrávenie.“

„Oni ti nekúpili?“

„Nie. Julinko dávno zabudol. To neni, jako keď poviem tebe.“

„Mami, veď v nedeľu, keď ťa zobrali k nim, Renátka sa s tebou zastavila v Lidli, aby si si kúpila, čo potrebuješ.“

„Nič som vtedy nepotrebovala.“

O týždeň.

„Ja im zavolám, nech si so sebou donesú, keď prídu.“

„Mami, stále im hovoríš, že je to pre návštevy, čo keby si povedala, že aj ty potrebuješ?“

„No ja sa veru bez nej obídem. Ja už teraz ani nemôžem veľa piť kvôli ľadvinám.“

„Tak potom prečo si stále robíš starosti? Keď budú smädní, možno ich napadne, že mali kúpiť minerálku, alebo sa napijú vody.“

„To určite! Filip piť obyčajnú vodu nebude! On si do nej dáva citrón! Z troch citrónov som mala nažmýkanú šťavu v poháriku do čaju, všetku mi vypil!“

„Ináč, tie malinké citróny, čo si mi naposledy kúpila, majú strašne veľa zrniek. Šupku majú síce tenulinkú, ale polovica je zrniek, šťavy málo. Tie, čo si mi predtým kupovala, to bola radosť, z jedného som mala pol pohára.“

„To je ťažko, mami, nikdy neviem, aké budú, dovnútra nevidíš.“

„Ale ty aj tak kúpiš najlepšie. Preto si Renáte citróny ani kupovať nedávam.“