Kto zavolá

„Mami, tá druhá zámožná rodina sa volala Sýkorová? Vieš, s Dankou si teraz overujeme, čo si z detstva pamätáš ty a čo jej mama. Ábelovcov spomína aj ona, o Sýkrovcoch Danka nič nevedela.“

„Čoby. Sýkrovci boli veľkostatkári a bývali v Trenčíne. Mali dcéru Petrovú, Šebáňovú a synov. To Petrovci bývali v Chocholnej. Sýkora bol riaditeľ školy v Trenčíne.“

„Jaaaj, to preto sme volali školu pri kostole Sýkorka. A tá Zora, čo ste sa s ňou hrávali, bola teda Petrová?“

„Áno. Oni mali Zoru a Evu. My jediní z dediny sme sa s nimi kamarátili, mohli sme k nim chodiť domov. Lebo naša mama bola čistotná, mali sme doma knihy, požičiavali sme si navzájom. Syn pána učiteľa Ábela so mnou chodil do triedy. Sveto a Róbert boli moji jediní kamaráti. S tými dievčencami z triedy som si nemala čo povedať. Raz prišla slúžka od Ábelov do triedy, vypýtať ma na oslavu. Že oslava je nachystaná, už len na mňa čakajú. Tam som prvý raz jedla šľahačku, ani som nevedela, čo to je. Keď boli oslavy, všetci sme sa naučili básničku a pán učiteľ vždy len mňa vybral, aby som išla recitovať. Raz som sa prihlásila, že potrebujem ísť na záchod, lebo mi bolo nepríjemné voči ostatným, že vždy vyberie len mňa. A toto som ti iste tiež už hovorila. Ako som na podlážkach jedla fazuľovú polievku.“

„Áno a Sveto povedal, že jednému žebrákovi dajú a druhému nie,“ smejem sa.

„Mama nie, žeby bola lakomá, ale Svetovi dať obyčajnú fazuľovú polievku a ešte na podlážky! Potom sme tam už spolu jedávali.“

„K Petrovom chodila s tebou aj teta Pavla. Spomínala si, ako ťa babinka hrešila, že sa nemáš sestre posmievať. Ona, hoci bola staršia, často komolila slová. Že ju môžeš opraviť, ale nevysmievať sa jej. To sa nepatrí.“

Mama sa s chuťou zarehoce: „Ja som len na to čakala, aby sa pomýlila, rada som sa smiala.“ Vidno, že neľutuje, zasmiala by sa znova.

„Teta si to asi nepamätá. Toto nepridáva na zoznam tvojich hriechov. Vieš, Danka hovorila, že teta mala takú clivú chvíľku, uvedomila si, že keď zomrel ujo Jožko, ona už nemá komu zavolať.“

„Aha, tak so mnou už neráta.“

„Ona sa trápila, že sa vzťahy medzi vami pokazili, prestala si jej volať, navštevovať ju. Poplakala si, ale už sa voči tomu obrnila. Myslí si, že ju nemáš rada. Ty zasa zazlievaš jej, že ti len vyčíta a nespomenie, čo všetko si ty pre ňu robila. Asi si už cestu k sebe nenájdete.“

„Ja som jej aj k Danke ešte dva razy volala a povedala som si, že už nebudem. Vyčíta a vyčíta, k slovu sa nedostanem. Nech zavolá ona. A keď sme boli na chalupe na Hradnej, čo som jej urobila? Z čoho usúdila, že ju nemám rada?“

„Mami, to si pamätám. Ty si tam bola vo svojom živle, rozprávala si sa s mladými, aj na fotkách vidno, že postávaš v hlúčikoch, teta sedí pod stromom na lavičke. Aj keď sme sedeli všetci za stolom, ona sa už nevedela zapojiť do debaty. Ja som si potom ku nej sadla, zaspomínali sme na detstvo, keď som sa u nich hrávala s Dankou, aj som tam občas prespala. Ty si si to až doma uvedomila, že šak som s tou Pavlou ani nebola, ale ja jej to vynahradím, zavolám jej niekedy.“

„S ňou sa už nemám o čom rozprávať. Anča aj Jožko do poslednej chvíle mali pamäť výbornú. Koho som spomenula, každého si z Chocholnej pamätali.“

„Teta už je popletená a má inú povahu ako ty. Nevidí to pekné, vždy bola nespokojná, ukrivdená. Ani Danka to s ňou nemá ľahké.“