Naše zlatíčka

„Koľko metrov si urobila?“ pýtam sa Petry, keď po desiatich minútach zlieza zo stacionárneho bicykla. Natiahne si trojštvrťové legíny, oblečie športovú podprsenku, obuje biele tenisky, obrad obliekania a vyzliekania trvá viac ako samotný športový výkon.

„Prečo ťa zaujímajú metre?! Ja mám nastavený čas!“ odvrkne.

„Desať minút sa mi zdá žalostne málo. Čo keby si skúsila každý deň pridávať sto metrov, kým sa nedostaneš na tisíc a na tom môžeš zostať. Ale pravidelne. Každý deň.“

„Neznášam, keď mi to prikazuješ, nariaďuješ, plánuješ!“

„Petra, to je stále dokola. Nechala som to na teba. Výsledok? Necvičíš, nebicykluješ. Mesiac nechodíš do roboty. Pri zlom počasí tie nohy nepoužiješ ani raz denne. Ty to necítiš, aký to má dopad? Minule si došla posledné schody s vypätím síl po kolenách.“

„Poviem ti pravdu, že sa mi lepšie cvičí, keď nie si doma!“

„Chceš povedať, že cvičíš, keď tu nie som?“

„Áno! Ale ty mi neveríš! Vieš dobre, že časy veľkých klamstiev mám za sebou! Prečo mi neveríš?!“

„Petra, keby si aj hovorila pravdu. Koľko desaťminútoviek si dala v zime, keď som nikam bez teba nechodila?“

„Nič ti nie je dobré! Keď necvičím, zle je! Keď cvičím, je to málo!“

„Prečo ma berieš ako nepriateľa? Nemôžeme sa o tom porozprávať ako kamarátky? Zaťažovať nohy je dôležité. Ak by si dávala desať minút každý deň, aj to by bolo niečo. Ale priznaj si pravdu sama sebe. Koľko dní v roku to bolo?“

„Neviem!“

„Preto som ti niekoľkokrát navrhovala, aby si si založila papier, kde si každý deň napíšeš, koľko metrov si urobila. Potom sa nemusíme dohadovať a mohla by to byť aj pre teba motivácia, postupne pridávať, zlepšovať sa.“

„Zasa mi vnucuješ tvoje predstavy!“

„Znova ti opakujem, že tvoje metódy sa neosvedčili. Flákaš to, nebicykluješ.“

Rozzúrená sa vráti na bicykel a ťahá.

„Idem do záhradky.“

„Ja ťa nevyháňam!“

„Ani nemôžeš. Je to môj byt.“

Podvečer ju zoberiem na prechádzku popri Váhu.

„Prepáč, mrzí ma, že som ti zasa urobila scénu.“

„Ak si si to uvedomila a hodláš niečo zmeniť, v poriadku, nemusíme sa k tomu vracať.“

„Ja som ti vďačná, že si so mnou cvičila a nie som na tom tak hrozne ako Ondro. S tým by som nevedela žiť. Zbláznila by som sa.“

„Veď toto. Ondro sa už v tomto veku na tie nohy nepostaví. Ale ty na nich stojíš, tak si to nepokaz. Nenechaj svalstvo ochabnúť, skracovať šľachy.“

***

Niekto mi máva z auta. Usmejem sa a zamávam, chvíľu váham: „Veď to bola Ondrova mama! Aj tak je úžasné, že sme sa nenechali zlomiť, že máme stále energiu a dobrú náladu, napriek tomu, čo máme doma.“

„Ty ma chceš porovnávať s Ondrom?! Som ako on?!“

„Nie si. Každý ste iným spôsobom negatívny.“

„Tak si založte klub veselých matiek!“ skríkne naštvaná.