Neskutočná mama

Vrátime sa s Petrou večer o deviatej. Napriek tomu, že sme s mamou hovorili o šiestej, ohlásila sa mi ako obvykle po dialýze, niečo ma núti zavolať jej, porozprávať sa ešte.

„Pozeráš niečo v telke, mami? Nevyrušujem ťa? My sme sa práve vrátili z mesta a ešte stále je teplo.“

„Volačo na Barandove. Ale nevadí. Ani som ti to nechcela hovoriť, ale keď už voláš...Keď som s tebou dohovorila, urobila som si chlebík, sadla do obývačky a naraz mi tá ruka začala tieeeecť...išla som si zobrať tie tampóny, čo mi oni dali, ale to bolo nič. Tlačila som si to, vždy to pomohlo a teraz nie. Zobrala som uterák, za chvíľu bol nie zakrvavený, ale až taký ťažký. Odlepím si to a to nie že teče, ale strieka. Zobrala som druhý uterák, zazvonila som Lydke, nech ma odvezie naspäť. Tá bola nejaká popletená, dlho jej trvalo, až sa obliekla. Po ceste mi hovorí – ja sa bojím, že odpadnem. Prečo, Lydka? Ty neznášaš krv? Ja sa bojím o teba, hovorí roztrasená a šoféruje! Musela som ju ukludňovať ja. Lydka, nemusíš sa báť, mne naozaj  nič neni. Len to potrebujem zastaviť. To sa stáva, len to nebýva tak silno. Ja som naozaj v poriadku, neboj sa!“

„Mami, keď sa ti to stane nabudúce, zavolaj záchranku. To bude rýchlejšie, mám s nimi skúsenosť. Sú veľmi milí, ochotní a prídu do desať minút,“ preruším ju.

„Ale ja som chcela, nech to vidia tam. Na dialýze.“

„Ivana hovorila, že dvadsať minút môže parkovať v nemocnici zadarmo. Ale ona tam brala ten lístok, keď ma zobrali dovnútra, hovorila som sestričke, nech idú aj pre tú pani, čo ma doviezla, lebo ledva stojí na nohách. Že nebojte sa, už sedí, postarali sme sa o ňu. Predstav si, že jak som si sadla na posteľ, ešte hovorím, choďte nabok, lebo to strieka, dám si dole uterák a nič. Prestalo to. Dobre, že som mala ten krvavý uterák, šak by mi ani neuverili.“

„Asi si už mala prázdnu nádrž, už všetka vytiekla,“ odľahčím situáciu. Petra by okomentovala – morbídne, trápne, ale mamu to rozosmialo.

„No ale prídeme k pointe. Lydka stratila lístky v aute, už mala dva, rampa sa jej neotvorila. Potom ich našla, nevedela, čo s nimi. Tak ja som vyskočila, zaklopkala na vrátnika a rampa sa otvorila. Ani neviem, či sa to podarilo nakoniec jej, alebo ten vrátnik. Ona naštartovala, myslela som, že ma počká kúsok ďalej a ona išla a išlaaaa...Stála som tam opretá o zábradlie a hovorím si, šak keď doma nevystúpim, hádam si všimne, že ma tam nechala. Nemala som so sebou peniaze, ale šak mobil som si zobrala, poradila by som si.“

„Ona ťa tam zabudla?!“

„Vrátila sa celá roztrasená. Ja som si myslela, že som zle zavrela dvere a po ceste som ťa stratila,“ napodobňuje plačlivým hlasom susedu.

„Mami, ja si myslím, že Lydka má zlé obdobie, že má depresie. Mohla si radšej Lenke zazvoniť. Tá je mladá, má skúsenosti, keď sa starala o sestru vo vážnom zdravotnom stave.“

„Ale chápeš to?! Ona bola celkom mimo! Ona nevidela, že vedľa nej nesedím?! Že ide sama?!“

„Muselo to byť pre ňu šokujúce, keď si tak veľmi krvácala. A ak má aj depresie,  vtedy sa človek nevie sústrediť, robí veci, ktoré iní nechápu.“

„Hovorila mi, že si musím niekoho zavolať, čo mi vyčistí byt. Ale čož´! Kožené kreslo som poutierala, aj stôl, len koláč som musela vyhodiť, lebo aj ten som zastriekala.

Jedla si chlebík a vyhodila koláč. Hm.

Uteráky som vyhodila, nohavice a tričko namočila do studenej vody.“

„Mami, si úžasná! Zvládla si to perfektne. Máš taký svieži hlas, myslela som, že budeš zoslabnutá.“

„ Ale čoby! Celkom nič mi neni. A vy ste teda ani neboli vonku?“

„Boli sme, som ti hovorila, že práve sme sa vrátili z mesta. Petra mala hroznú chuť na kebab. Tak som jej sľúbila, že večer, keď prestanú horúčavy. Bolo jej to také vzácne, po toľkých časoch.“

„Hovorila si mi to? Ja o tom neviem. Čo som už jak tá Lydka?“

„Ale nie , mami. Možno som ti to povedala rýchlo a potichu.“

„Kedy má Peťka meniny?“

„Dvadsiateho deviateho júna. Spolu s Petrom a Pavlom.“

„Tak jej daj za mňa päťdesiat eur, nech si volačo kúpi. Keby jej nestačilo, kludne aj do sto.“

„To jej naozaj stačí, ďakujeme!“

„Nech si kúpi, po čom túži.“

„Určite si vyberie nejaké cédečko a knižku.“

„No choď už, nebudem ťa baviť.“

„Mamula, si neskutočná! Obdivujem ťa, ako si to zvládla, sama zorganizovala, ešte aj Lydku upokojovala! Choď sa už vyspinkať! Dobrú noc!“