Medvedík Mir-uško

Dostala som plyšového bieleho maca. Nie je maličký do ruky, ani obrovský ako dieťa, taký akurát. Keby som ho nedostala, kúpila by som si sama, žiadalo sa mi. Dušu mu vdýchol môj vzdialený milý. Keď mala prísť Haňa, schovala som ho do skrine. Ona má svojich plyšákov. Opatrovala som ich tridsať rokov, že raz... Ako bábätko sa hrala s gumovými, látkovými, plastovými hračkami. Prišiel čas, všetky som vyprala, vysušila, dala do obliečky z vankúša. Hrávame sa – zvieratá, zvieratá z vreca von! Vysype všetky na koberec, po jednom zbiera a hádže späť, každé zvieratko pomenuje. Zopár vyberie, nosí v košíku, niekedy naloží do dreveného vozíka, ktorý ťahá koník a vozí ich. Biely je môj. Len čo príde do mojej izby, nedá mi. Vyberiem ho: „Pozri, Hani, toto je môj macko. Keď mi je večer smutno, pritúlim si ho a zaspávame spolu.“

„Pječo?“

„Teba večer uspáva maminka alebo tatinko. Držíš ich za ruku, kým nezaspíš. Ja mám macka. Pozri! Predné labky mi dá takto okolo krku, ja si ho pomojkám a mám potom krajšie sny.“

Haňa ho berie na ruky, kolíše, nepríde ďalšie pječo, inokedy ich je milión.

„Gabiiii!“ kričí na mňa Monka. „Poď naložiť do tašiek jedlo pre babku!“

„Počkaj tu, Hanuška, volá ma mamina!“

Všetko je nachystané, vybehne pre ňu tatino, je čas ísť domov. Po ceste vyložia babku Zuzku, bola u nás celý deň.

Neskoro večer mi napadlo, kde skončil medvedík? Možno ho pridala k ostatným, do svojej postieľky. Hľadám, na zemi nie je, vo vreci nie je, ani v postieľke. Otvorím skriňu, či ho nevrátila tam, odkiaľ som ho ja vybrala. Nič. Vojdem do vedľajšej izby a tam, na červenej bodkovanej prikrývke, na vankúšiku leží môj sniežik. Uložila ho na posteľ, v ktorej spávam, keď spia u nás oni.