Žiadne privilégiá pre Sjúzn

Mama ma prezváňa.

„Gabika, ty si na mňa zabudla!“

„Nezabudla. Hovorila som Petre, teraz babka obeduje, teraz k nej prišla Betka pre TV program, urobia si aj kávičku, keď odíde, mama ma prezvoní.“

„Ty si veštica! Presne tak to bolo,“ smeje sa. „Hovorila som Betke, že Gabika mi dnes nevolala. Nevolala? Veď máte určené limity. Máme. Ale Gabika ich porušuje, povedala som jej.“

„Nie, mami, žiadne limity. Už dávno si mi povedala, že ti nemusím volať presne o desiatej.“

***

Vráti sa z dialýzy.

„Tak si predstav! Ja som si myslela, že ma odpájajú o pol hodinu skôr, keď som taká slabučká. Až dnes sa primár priznal, že to nie je jeho zásluha. To prišlo nariadenie zhora. Že pacientom nad osemdesiatpäť rokov majú skrátiť dialýzu o pol hodinu. Dnes nás odpojili troch. Ale mne sľúbili, že pre mňa bude aj sanitka chodiť o pol hodinu skôr! Čakali sme v šatni a išli sme domov rovnako ako tí, čo boli normálne. To ma už rovno môžu nechať na posteli! Čo z toho mám, keď sedím v šatni?! Ale ja v pondelok primárovi zavolám! Toto  mu nedarujem. Dnes som mu povedala, že mi tá injekcia veľmi pomohla. Postavila ma na nohy. A on, že to som rád a odišiel! Nečakal, čo mu chcem povedať ďalej. Ani  mi ďalšiu nepichli, ani nesľúbil.“

Zúčastnene pritakávam, striedam s „áno?“ „aha“.

„Boli ste niekde?“ prejaví záujem aj o nás.

„Neboli, veď fučalo, bolo nepríjemné počasie.“

„Čože? Veď bolo krásne, aj slnko zasvietilo, ako vždy, keď ja ležím.“

„Možno sa ti to zdalo, keď si bola za sklom. Naozaj bol silný vietor.“

„Nebol! Veď som nastupovala do sanitky, tak viem. Nemšovania boli niekde?“

„Neviem.“

„Veď mali v piatok prázdniny, tak niekde museli byť!“

„Možno boli, neviem. Veď zavolaj Monike, ona ti porozpráva.“

Ticho.

„Myslím to vážne, mami. Monika hovorila, že jej môžeš hocikedy zavolať. Rada sa s tebou porozpráva.“

„Vidím, že dnes nemáš dobrú náladu.“

„Z čoho si to usúdila, mami?“

„Už od začiatku som to počula. Pôjdem niečo zjesť, nechám ťa.“