Sjúzn si vždy poradí

„Ešte sú u teba?“ ozýva sa mama nečakane. Porozprávali sme sa pred obedom dosýta. Dúfam. Čo sa deje?

„Pravdaže, mami. Veď Mišo je ešte v robote. Potrebuješ niečo?“

„Či by sa u mňa nezastavili. Čosi som poščukala a nejde mi teraz žiadny program. Už tri razy som volala Julovi, ale on mi stále len radí, čo mám urobiť. Asi to má ďaleko ku mne!“ vyštekne ironicky.

„Mami, neviem. Záleží na tom, kedy príde Mišo z roboty a ako sa bude cítiť Monka. Nemohla by si zazvoniť susedovi? Pre každého chalana je to maličkosť.“

„Nebudem nikoho otravovať! Každý vie, že mám syna,“ pokračuje zanovito.

Posielať susedu, nech ti kúpi keksíky alebo vysmážaný syr, to nie je otravovanie. To ti nie je trápne, aj keď  vedia, že ti nakupuje dcéra.

„Myslím, že by si mohla. Urobí to za pár sekúnd,“ skúšam opatrne.

„Nechaj tak, ja si to už nejako zariadim. Už ľutujem, že som vám vôbec volala.“

O hodinu prezváňa znova.

„Len ti chcem povedať, aby ste nechodili. Viem, že Mišo by hneď utekal, keby vedel. Ale keď som Julovi zavolala, že to na tom papieri nevidím ani s lupou, že šak sú ľudia, čo nemajú televízor, môžem byť bez neho aj ja, povedal, že príde,“ v hlase vládne spokojnosť.

„Dobre, mami, ja som to Mišovi ešte ani nestihla povedať. Práve prišiel.“

Na druhý deň ráno. Volám jej o deviatej, nehlási sa. Idem nakúpiť, prezváňa ma dvakrát v obchode. Naložím ruksak na chrbát a zavolám jej: „Prepáč, mami. Volala som ti z domu, nebrala si telefón. Teraz som bola v Bille kúpiť morčacie krídlo, chcem ti navariť polievku. Nedvíhala som, vieš, aké je to telefonovať s respirátorom. Ako to dopadlo s tým televízorom?“

„Renáta ho doviezla, ale ani nevyšla z auta. Neviem, či je ofučaná, nemá byť prečo. Nič som jej také nepovedala, rozmýšľam. Julo to mal za chvíľku opravené. Asi sa aj jej zdalo neprimerané, bežať ti zo Zlatoviec prepnúť program.Ešte si v obchode?“

„Nie, už som na ceste domov.“

„Tak môžem hovoriť,“ uisťuje sa.

„Môžeš.“

„V nedeľu som bola taká zmagorená, nedala som chalanom ani tie dve tašky papiera, čo som mala nachystané, ani Lexaurin som si nedala rozpoliť. Ale šak ten papier som mu teraz nchcela dať, keď bol s Renátou. Lexaurin mi rozpolil.“

„Papier si mu mala dať. Práve preto, že boli autom. Mohli to hodiť do kufra a vyhodiť hocikedy. A ten Lexaurin, to je stále dokola. Poznáš môj názor. Doktorka ti predpisuje toľko, koľko potrebuješ. Nie je dôvod poliť ho.“

„Ale ja nechcem byť z neho osprostená ako minule.“

„Mami, teta suseda ho brala pol hodinu pred spaním.“

„Ale to by som ho musela brať pravidelne.“

„Áno, pravidelne. Aby si sa pravidelne vyspala.“

„Ale ja si ho zoberem, len keď cítim, že nebudem spať. Niekedy spím aj bez neho.“

„Zoberieš si polku, keď nemôžeš zaspať. O pol druhej v noci si zoberieš druhú polku a potom sa čuduješ, že si ráno domotaná.“

„Ale ja nemôžem brať toľko liekov!“

A prečo? Zničila by si si ľadviny? Za mlada si sa ládovala Dinylom, Belasponom, Algenou, vtedy si to neriešila. Teraz chceš začať zdravo žiť?

„Keď sa dobre vyspíš, to je základ. Vtedy si silnejšia, menej nervózna, máš lepšiu náladu.“

„Dnes zase nevidím. Nemôžem čítať. Celkove som taká nanič. Nemusela by som ti všetko hovoriť. Ja viem. A zase som to na teba naložila. Šak Peťku máš v robote, pravda?“

„Práve mi volali, že si mám prísť pre ňu. Nepriviezli tovar. Len vyložím nákup a idem.“

„Máš to ťažké, dievča a ešte aj Julo sa stále na teba hnevá, že chodíš ku mne málo. On nevidí, že keď ma zoberieš k sebe, prestravujem sa u teba celý deň, je to jednoduchšie.“

To by si mu musela povedať a nie sa sťažovať, že sa neprídem pozrieť ani na fialky, ako pekne kvitnú. Mimochodom tie, čo som poslala tete Lydke a ty si si ich nadžgala na dve okná, lebo ti bolo ľúto dať ich jej.

„Nech sa hnevá, ak sa mu tým uľaví.“

„Tak sa nehnevaj, že som ťa zdržala.“

„Nevadí. Už odomykám, rozlúčim sa, mami.“