Ešte dozvuky z Uble

Balík toaletného papiera

Svojho času známa robila rozhovor s doktorom Stinglom. Pýtala sa ho na svoju cenu v Afrike:

„Ako blondína by ste mali na trhu cenu  okolo 10 tiav, bruneta je menej asi 6 tiav.“

Ja som mala cenu veľkého balíka toaletného papiera. Ešte večer sme sa  dohodli že majú veľké auto a že ma vezme na rannú smenu a potom ma odvezie Matúš  naspäť. Bolo po šichte, zbavila som sa  apartnej vestičky  s nápisom organizátor a šla som hľadať Matúša.

„Prepáč, zabudol som na teba, mám plné auto naložené toaletným papierom. Sklad zavreli.“

Mrzla som /dať sem mrznúc – je to predsa len prechodník a mrznutie bol stav trvalý, ktorý trval od večera až do poludnia nasledujúceho dňa/ a šla som si pohľadať iný náhradný odvoz do Ladomírova  - tiež pekné všeohrievajúce meno obce.

Mokré ponožky

Prišla babuška Galina  a mala mokré ponožky. Naše dobrovoľníčky  sa vybrali do skladu po suchý pár.

„Ne nádo, bude treba niekomu viac“, babička sa  bránila suchému páru ponožiek a tak sme  aspoň vysušili tie jej.

Poobede pomaly slnko začalo byť zubaté  a vonku na lavičke sedela iná babuška a nebola ochotná ísť sa zohriať dnu.

„Zdes tak ujutno, nikakich siren a  bomb,“ ujutno sem a ujutno tam, my ostatní sme mrzli a pokúšali sa na striedačku dostať babušku do stanu, alebo aspoň do kultúrneho domu. Márne. Možno tam sedí dodnes, ale určite nezamrzla.

Tečie nám v kúpeľni umývadlo a sprcha strieka všetkými smermi, a to som sa bála, že nebude dosť teplej vody, je mi celkom jasné, že po mojom odchode toto miesto neľahne popolom, možno ho spláchnu dejiny v tomto prípade s teplou vodou.

------

„Moj otec traktorist i mama dojarka“ – koniec  správ. Iné profesie sme sa v ruštine ani neučili.

Prvý raz v živote mám pocit, že moje školy na niečo sú. Mám skúšky z optimálneho programovania  - to je niečo čo sa používalo okrem iného počas  druhej svetovej vojny na to, akým spôsobom bombardovať nemecké železnice, aby sa napáchalo čo najviac škôd  s čo najmenším počtom rozbombardovaných uzlov, tratí. Jednu skúšku z niečoho, kde sa šíboval tovar zo skladu a do skladu b  - teda aspoň ja som tomu tak rozumela.  To pri distribúcii toaletného papiera, tiež ako keby som našla. Jednu z psychológie – na to aby som sa ukľudnila je mi na milú Jarmilu. Trpím syndrómom oneskorených reakcií, takže najprv konám, a až po čase  sa  dostavia následky napríklad môjho činenia sa. To by už mohlo byť aj po vojne, dúfam. Nie som hrdina, ak niekomu občas zachránim život, vždy je to otázka náhody. Poteší to, ale nie je to môj životný cieľ.

Bratislava hlavná stanica 

Došiel mi mailom dlhý elaborát o tom, čo smiem, musím, mala by som vedieť, kde mám čakať a kto a kedy bude mať prednášku.

Našla som si prvého človeka v apartnej vestičke a spýtala som sa ho, kde  sa mám nahlásiť.

„Govoriš po ruski?“, prikývla som a nafasovala som vestičku, bez nápisu, žltá je pre tlmočníkov.

K stánku prichádzali Ukrajinskí utečenci a ja som poskytovala informácie. Niekedy po dvoch hodinách prišiel ktosi za mnou, že treba vyplňovať tabuľku, koľkých som vybavila z ktorého vlaku. Ľudia prichádzali aj z odpočivárne, kde prespali  a prečkali noc. Rozdávala som bagety, vody, objednávala som taxík. A niekoho, koho som mala poslať do Gabčíkova, asi šiel cez Vrakunský cintorín. Nikto nie sme dokonalý. Z ktorých vlakov boli, netuším, ale viem ktorý vlak zmeškali.

Okienko štatistické – jedna čivava do Brehm, zmeškala vlak ráno o šiestej a nejaké drobné, pôjde vlakom neskorším.

Emir – kocúr jednoročný krátkosrstý – prvý raz v živote som niečo tak zamatové hladkala. So sebou mal jednu piatačku a   jedného prváka a mamičku. Hľadajú školy a ubytovanie v Senci. Už neposielam cez Vrakunský cintorín.

Chýbajú mi autíčka a bábiky. Ľútostivo som sa pozerala na Dmitrija, ako sa  hral na staničnej dlažbe  s malým oranžovým autobusom.

Lízanky – objavila som pod pultom veľkú krabicu lízaniek.

„Ale sú s americkou vlajkou,“ podotkla koordinátorka.

„Nie je to lepšie, ako keby boli s ruskou vlajkou? Je Amerika s Ukrajinou vo vojnovom vzťahu?“ Bránila som si teraz už „svoje“ lízanky.

Neviem, kto tu vynáša smeti, V Ubli to mal chvíľu na starosti Matti. Ale viem kto vynáša klepy - JA.