Sjúzn pozýva

„Babka sa pýta, či by ste s nami nešli na obed. Práve sme vyšli z diabetológie,“ telefonuje Iva.

„Jasne, my sme s Petrou práve na ceste na Žemberák, prídite za nami, počkáme vás.“

Mama vystúpi z auta celá rozžiarená. Posadáme si ku stolu a začne: „Gabika, ja mám také výsledky, jak zdravý človek! Doktor ma pochválil, že diéta pomohla. Mám v nej pokračovať.“

„Mama, nesranduj! Ty a diéta? Toľko sladkého, čo ty poješ, zje málokto.“

„Ale ja som od nedele nejedla nič sladké! Keď som vedela, že mi v utorok budú  brať krv.“

„Ani ten slivkový koláč si nezjedla, čo som ti v nedeľu doniesla?“

„Ten som zjedla. Pravdaže.“

„A tú misu jahôd, čo ti Betka doniesla?“

„Aj tú. Čoš tam je koľko cukru!“

Obedujeme a od nášho stola sa ozývajú výbuchy smiechu. Usmievajú sa aj čašníčky. To je iná nálada, ako keď prídeme iba s Petrou.

„Ivka, tebe neni ľúto, keď my jeme mäso?“ pýta sa mama.

„Nie,“ odpovie stručne Iva.

„Mami, to je zvyk. Ja, keď vydržím týždeň nejesť čokoládu, sladkosti, už sa mi vôbec nežiada. Ale keď ma niekto ponúkne, nechcem sa vykrúcať a už sa v tom veziem znova,“ vysvetľujem ja.

„Takže to je závislosť! Toto ja našťastie nepoznám. Ja nie som na ničom závislá.“

„Záleží na tom, ako si to pomenujeme. Keď ty povieš –ja poobede musím mať niečo sladké! Čo je to?“

Smeje sa mama aj Iva.

„Gabika, ja som mala 4,6 cukor!“

„Keby tam s tebou nebola Iva, neverím ti. Teraz verím na zázraky. Ty by si mohla robiť reklamu. Dáme ťa na nejakú stránku Diabetes – cukrom proti cukrovke!“

„Pýtala som sa ho, čo si myslí o tom poškodenom zraku. Či to teda môže byť z cukrovky. Povedal, že v minulosti som mohla mať také vysoké hodnoty, ktoré zrak poškodili. Nemôže to potvrdiť, keď som celé roky odmietala chodiť k nim na vyšetrenie.“

Pozerám na mamu, aká je čiperná, ako srší dobrou náladou.

„Mami, poviem čašníčke – toto je moja 93-ročná mama. Nech vie, že sem budem na obed chodiť ešte veľa rokov. Nech si ma váži a obskakuje.“