Deti moje

„Nevolala si mi Gabika?“ telefonuje mama.

„Nie, mami. Idem s Petrou na psychiatriu. O chvíľu nám ide autobus. Julo neprišiel?“

„Ale čoby. Julko je tu. Len sa mi zdalo, že mám od teba zmeškaný hovor. Tak vás nebudem baviť.“

„Dobre, mami. Keď sa vrátime, Petra sa musí prezliecť, zaveziem ju do roboty. Zavoláš mi, keď sa vrátiš z dialýzy.“

Píšem bratovi, čo bude ďalej. Vysvetľujem situáciu s Petrou. Prichádza odpoveď – neviem, ako by si ty znášala pätnásť rokov bez celého víkendu. Mám na teba veľmi ťažké srdce. To moje mi ide puknúť. Pätnásť rokov? Neviem. Nepočítala som. Vážila som si, že tam s Filipom po nedeliach podvečer chodia. Že to mama vnímala ako návštevu a ja som vláčila nákupy, aby mala čo chalanom...to naozaj nebudeme riešiť. Že on sa cez týždeň vypol a ja som každučký deň počúvala mamine „novoty“ a chtiac- nechtiac žila jej život. Keď som mala depresie a prosila ju, nech mi aspoň jeden deň nevolá, nech volá bratovi, nepomohlo.

„Gabika, veď ja nič od teba nepotrebujem, len sa porozprávať. U Jula nikdy neviem, akú bude mať náladu.“

Možno, keby si neurobila zo mňa bútľavú vŕbu skôr, než som dovŕšila osemnásť, mala by som viac psychických síl sa teraz o ňu starať. Najskôr sťažnosti na svoju mamu, potom na nášho tatu, keď zomrel, v tom, na čo jej bol dobrý, som ho zastúpila ja. Nákupy, úrady...

Premýšľam. S bratom sme prestali komunikovať, všetky informácie máme sprostredkované od mamy. Mama je manipulátor. Malo mi to dôjsť skôr. Ona nás znepriatelila, rozdelila. Zavolám Julovi. Dosť vecí si vysvetlíme a mne už nezviera žalúdok, keď vidím na displeji jeho meno, ani keď mu idem zavolať ja. Začali sme spolupracovať. Zhodli sme sa na tom, že mama doma zostať nemôže. V najdrahšom domove pre seniorov je voľné miesto, ostatné sú plné. Pripravujeme mamu, vypĺňame a podávame žiadosti. Máme rozdelené služby, každý deň je u nej niekto iný. Zdôrazňujeme, že je to prechodné obdobie, nedá sa to takto dlhodobo.

„Mami, volal mi riaditeľ, že sa máme tento týždeň rozhodnúť. Včera mal troch záujemcov. My to máme vybavené, môžeš nastúpiť hneď. Ak to budeme odďaľovať, je možné, že nás niekto predbehne.“

„Nebudem na to pripravená nikdy, ale poslúchnem vás.“

„Dobre, mami, tak budúci týždeň.“

„Len mi povedz, z čoho som taká slabá?“

„Mami, je to vekom. Ujo Jožko bol tiež slabý. Lydka mi hovorila, ako jej padal a ona sedela pri ňom na zemi a plakala, lebo ho nevládala zdvihnúť.“

„Áno? Šak ja som hovorila primárovi, nech mi voľačo pichne na zosilnenie. Po každé mi dá niečo do stroja. Vtedy mi voľačo pichol, keď sme išli na Vlčí Vrch na Štedrý deň k Ivke a jaká som bola silná. Teraz mi už nič také nevie dať.“

To bolo pred štyrmi rokmi. Zábavné je, ako jedným dychom hovoríš o eutanázii a zároveň pýtaš vitamíny a nutri drinky, aby si tu bola do sto rokov.

Nakupujem nové nočné košieľky, nátelníky, sivú flaušovú domácu súpravu, šedé kroksy, teplé ponožky, nech je tam pekná a v teplúčku. V ten deň je u mamy Iva. Po ceste domov píše: „Dievčatá, ja som to argumentačne nezvládla. Že načo tam má ísť. Takže deň sme nedohodli žiadny.“

Volá mama: „ S Ivkou sme podebatovali, bola tu od pol tretej, teraz odišla. S ňou je tak fajn. Ona ma chápe. Hovorila, že som tú 155-ku ani nemusela volať. Medzi ľuďmi sa mi už dobre dýchalo. A to, že som spadla, to sa mohlo aj tebe stať. Bola tam tma, potkla som sa. Uznala, že môžem byť doma, len ona nechce ísť proti vám. Mama je rozšupnutá, páči sa jej, že má každý deň spoločnosť."

„Mami, to nie je pravda. Iva mi písala, že sa jej nepodarilo presvedčiť ťa.“

„Ja si tam nikdy nezvyknem. A nepotrebujem to. Už ma ruky nebolia, nemusíte sem chodiť.

Nič nepotrebuješ. Ani umývať sa. Keď ti chcem pomôcť s hygienou, šak ja som čistá. U mňa sa nepráši. A včera som sa sprchovala. Dala som si rukavicu na tú zafačovanú ruku. Nemydlila som sa. Len som sa tak dobre opláchla.

A budem chodiť von, nohy mi spevnejú. Keby bolo lepšie počasie, išla by som s chodítkom.“

„Mami, keby bolo dobré počasie, trúfla by si si ísť s chodítkom?“

„No, sama nie. To som sraľo. Šak s Julkom by som išla. A on by si vybavil asistenciu a štyri hodiny denne by sem chodil, zaplatili by mu to.“

„Asistencia je do šesťdesiat rokov. Tebe by mohol vybaviť opatrovateľský, to je dvadsaťštyri hodinová starostlivosť. Julo k tebe bývať nepôjde.“

„Šak by tu nemusel bývať. Len by mi prišiel voľačo porobiť.“

„To nejde. Zo sociálneho chodí kontrola a ty nemôžeš byť doma sama. V seniorville bude o teba postarané kráľovsky. Nebudú ťa budiť. Raňajky ti urobia, keď sa sama zobudíš. Veď ty si spoločenská. Bude ti tam lepšie, sťažuješ sa na samotu. Budeme za tebou chodiť. Môžeme ťa zobrať na návštevu k Monke, Ive, k nám, k Julovi, tak ako doteraz. To nie je väzenie. Celkom si viem predstaviť, že keď to vyskúšaš, povieš si, prečo som sem nešla skôr.“

„To nikdy nepoviem! A nechcem, aby ste mi doplácali. Dôchodok mi na to stačiť nebude.“

„A aby Monika od malých detí za tebou chodila, to chceš.“

„Nechcem. Nemusíte sem chodiť, deti moje. Ja nič nepotrebujem. Štrnásť rokov som tu bola sama, budem aj ďalej.“