Výdych

Odveziem Petru na deviatu do roboty.

„Gabika, nemáme veľa roboty, zavolám ti skôr,“ víta ma asistentka.

„Prepáč, Marika, ale dnes asi skôr neprídem. Chcela som ťa naopak poprosiť, či by Petra nemohla zostať o čosi dlhšie, keby nestíham.“

„Samozrejme.“

Nasadám k Ive do auta.

„Tak čo, ako sa cítiš?“

„Na piču.“

„Budeš sa čudovať, ale ja som v pohode. Tak som si to v sebe upratala. Mala som oveľa väčšie výčitky, keď sme nechávali mamu v noci samú, ako teraz. Spustila sa v mojom podvedomí akási obrana, ktorá zámerne pripomína krivdy a neprávosti a nie všetko to pekné a dobré, čo sme s mamou zažili, čo pre nás urobila.“

„To je prirodzené. Aj keď sa rozchádzaš s frajerom, nepripomínaš si pekné, ale aký bol hajzel.“

Prichádzame k mame, dvere má pootvorené. Iva prechádza miestnosť za miestnosťou, volá – babi! Ticho.

„Ona nám ušla!“

„Ale čoby. Keď nechala otvorené, asi sa išla rozlúčiť s Lydkou,“ uvažujem nahlas ja.

V obývačke na stole má nachystanú kávu, čaj, med, nabíjačku na telefón. Na chodbe je zbalená taška s oblečením. Pridávam veci do tašiek, ktoré som priniesla ja. Strčím jej tam aj kalendár s rodinnými fotkami, album vnučiek a dvoch sadrových anjeličkov, čo má na stole. O chvíľu vchádza mama: „Bola som sa rozlúčiť s Lydkou. Nasilu mi dala vypiť koňak. Nechcela som, ale musela. Na rozlúčku. Aj Eva sa včera rozplakala, aj Lydka. A Betka nič. Pritom viem, že jej to je ľúto.“

„Mami, obleč si tú teplú bordovú vetrovku. Budete chodiť von. Túto tenšiu ti poskladám, tá je dobrá do sanitky na dialýzu. Nechceš si zobrať aj túto teplučkú trigovicu? Máš tam stojačik, je taká hrejivá a svedčí ti.“

Prikývne.

Podľa môjho zoznamu ešte kontrolujem – okuliare, telefón, občiansky preukaz, kartička poistenca...

„Poďte si ešte sadnúť na chvíľu,“ vyzve nás mama.

Kontrolujem nenápadne čas, ale neodmietnem.

V zariadení nás privíta riaditeľ, usadíme sa za okrúhly stôl a ide pre vrchnú sestru.

„Vitajte u nás, pani Alexyová!“

Po úvodných slovách preberá jedno tlačivo za druhým, oboznamuje nás s obsahom, podpisujeme.

Niečo má podpísať mama.

„Máte rozcvičenú ruku, pani Alexyová? Môžete sa podpísať?“

„Pravdaže. Čoby som nemohla. Šak vzorový podpis to neni.“

„No aká ste vy zbehlá, že vzorový podpis.“

„Moja mama pracovala v banke, ona sa vyzná.“

„Čo som sa ja napodpisovala, aj parafy robila.“

Rozprúdi sa debata, mama sa schuti smeje, aj by som si ju odfotila, ale kým odomknem telefón a stlačím foťák, už sme kdesi inde. Raz počúva so záujmom, raz sa smeje... Budete na izbe s Magduškou. Aj ona je taká čiperná ako vy. Myslím, že si  budete rozumieť. V jedálni pri stole budete sedieť tiež s takými zhovorčivými. Poohovárate, poklebetíte.“

„Na to ohováranie som ja neni,“ hovorí mama.

„No, to je uhoľ pohľadu,“ pridám sa ja. „Niekto tomu hovorí ohováranie,  niekto – my s Evou neohovárame. My len tak konštatujeme.“

Prvá vybuchne smiechom Iva, pridáme sa všetky.

Preberieme ešte nejaké organizačné veci, prichádza znova riaditeľ. So zmluvami a faktúrou.

„Tak čo, pani Alexyová? Skúsite to s nami chvíľu?“

„Chvíľu áno!“ smeje sa mama.

Výťahom sa vyvezieme na prvé poschodie. Tam dajú mame vyskúšať chodítko. Je rovnaké, aké má doma, je spokojná. Vydezinfikujú ho a hneď jej naň nalepia meno.

Je čas obeda, sestrička ju berie do jedálne, my odchádzame. Mama je sklamaná, chcela, aby sme jej s Ivou vybalili tašky, poukladali, čakala, že pôjdeme s ňou na izbu. Nedalo sa. Vraj sú chrípky, teraz nepúšťajú.

„Čoš len robia také tajnosti?! Prečo by ste tam so mnou nemohli ísť!“ zvýši mama hlas.

„Pozri, mami. Ani tebe by sa nepáčilo, keby s Magduškou prišla celá rodina, vykladali by jej veci, rozprávali jeden cez druhého. Musíte byť navzájom ohľaduplné.“

„Aha. Ozaj. To som si neuvedomila. Myslela som, že by sme tam boli samé.“

Poobjímame si ju, sľúbime, že budeme chodiť.

Na začiatok skvelé. Už len aký bude prvý telefonát.

„Gabika, volám ti, aby si bola spokojná. Ja tu má toľko známych! Je tu jedna zo Soblahova, čo poznala tatu, aj predsedu. Aj Anku Stružkovú. Potom je tu jedna, čo robila v banke, ale nastúpila až po mne. A jedna z mestského úradu, z finančného odboru. Pozerám sa na ňu z profilu, šak aj túto poznám! Jedine moja spolubývajúca je nanič. Tá nemluví.“

„Veď vrchná sestra hovorila, že Magduška je zhovorčivá.“

„No, zatiaľ neni. Ale hovoria o nej, že je televízna maniačka. Pozerá televízor a tak jej hučí, že sluchátka ja veru potrebovať nebudem. Ale šak čo ma po nej. Tuto na chodbe je debatný krúžok a tá zo Soblahova je taká veselá kopa, toľko sa nasmejeme.“

„Mami, ani si nevieš predstaviť, ako som si vydýchla. Tak som sa bála toho prvého telefonátu. A čo ste mali na obed?“

„Rajčinová polievka bola. Ale naozaj veľmi dobrá. Druhé bolo pečené rebierko s chlebom. Zjedla som, mne to nevadí. Ja mám rada chlieb. A ešte sme aj napolitánku dostali, že to na olovrant.“

„Tak to je super.“

„Povedz aj Peťke, že som tu spokojná, nech sa už netrápi.“

„Mami, taká som šťastná, hneď idem všetkých obvolať. Musela som im sľúbiť, že len čo dáš o sebe vedieť, budem ich informovať.“

„Aj sestričky sú zatiaľ milé, nemôžem sa sťažovať. Jediné, čo mi chýba, na nočnom stolíku nie je žiadna lampa. Keby si mi baterku doniesla a hodinky, aby som si v noci posvietila a pozrela sa, koľko je hodín. To ja potrebujem.“

„Dobre, mami, určite ti donesieme.“

„Dobre, moja. Tak sa opatrujte, šak ja ti budem volať.“